V depersonalizácii pacient zažíva svoju vlastnú osobu alebo časti seba ako cudzinca. Príčina je dodnes kontroverzná.
Čo je odosobnenie?
Termín depersonalizácia pochádza z psychológie a zaviedli ho Krishaber a Dugas v 19. storočí. Pacienti s touto percepčnou poruchou trpia odcudzeným vnímaním samého seba. Depersonalizácia sa často prekrýva s derealizáciou, pri ktorej pacient vníma svoje prostredie ako odcudzené a nereálne. Telo aj jeho osobnosť, vnímanie, spomienky alebo vlastné myšlienkové pochody a emócie sa môžu v kontexte odosobnenia cítiť cudzo alebo nepatriť. To isté môže platiť pre vlastné vyjadrenie alebo konanie. Ak je takéto odcudzené vnímanie vlastnej osoby a prostredia trvalo prítomné, potom hovoríme o duševnej poruche. Podľa ICD-10 patrí depersonalizácia do neurotickej formy. DSM hovorí o disociatívnej poruche. Prevalencia zážitkov z depersonalizácie sa oficiálne uvádza okolo 1: 200,000 XNUMX, čo robí poruchu zriedkavým javom. Štúdie naznačujú podstatne vyššiu prevalenciu. Značný počet neohlásených prípadov je pravdepodobne spôsobený nesprávnymi diagnózami, ako je napríklad temporálny lalok epilepsie. Vedecké pozadie odosobnenia je zatiaľ kontroverzné. V sekundárnej forme môže porucha sprevádzať fyziologické a psychologické choroby, napríklad posttraumatické stres porucha. V primárnej forme sa vyskytuje v stres-indukujúce alebo život ohrozujúce situácie a v tomto prípade nemusia byť patologické v závislosti od dĺžky trvania stav. To isté platí pre chvíľkovú odosobnenie sa počas duchovných zážitkov alebo pod vplyvom liekov a drogy.
Príčiny
Presnú príčinu odosobnenia vysvetľujú rôzne modely. Neurofyziologické teórie sa opierajú o vzorce neurálnej reprezentácie a zrkadlové neuróny, ktoré reagujú rovnako pri pozorovaní akcií okolia ako pri ich vykonávaní. Neurálne je prezentované aj vlastné správanie človeka. Depersonalizácia a derealizácia môžu byť následne dôsledkom abnormalít v zrkadlových neurónových systémoch. Neurochemické teórie predpokladajú zapojenie neurotransmiter systémy, ktoré vyvažujú neurónové informačné toky a podieľajú sa na nich stres reakcie. Iné teórie vidia príčinu v serotonergnom systéme, a teda v nadmernom množstve serotonínu hladina alebo hladina agonistov látok prenášajúcich centrálny nervový systém. Glutamátergický systém bol tiež navrhnutý ako príčina, pretože glutamátergické látky pôsobia ako antagonisty NMDA a môžu spôsobiť zníženú aktivitu v limbického systému. Existujú tiež kauzálne teórie týkajúce sa dysregulácie opioidného systému. Psychotraumatológia vníma odosobnenie ako reakciu na traumatické zážitky. Obmedzením určitých mozog činnosti, telo dokáže lepšie reagovať na nebezpečné situácie. Hĺbková psychológia chápe depersonalizáciu ako ochrannú obrannú reakciu na neznesiteľné pocity, myšlienky a stavy opustením vlastnej osoby. Prístupy kognitívnej psychológie považujú za príčinu spracovanie duševných informácií.
Príznaky, sťažnosti a znaky
Depersonalizácia sa prejavuje v enormne rôznorodej škále príznakov. Emocionálna necitlivosť patrí medzi hlavné príznaky. Pacienti pociťujú neschopnosť cítiť alebo nereálnosť svojich vlastných emócií. Ľudia a predmety sa ich už nedotýkajú. Zážitok tela je často ovplyvnený zmeneným vnímaním, napríklad ako bez života alebo ako mimozemšťan. Rovnako často sa zdá, že hlas alebo vlastná reflexia sú mimozemské. Mnoho pacientov hovorí o vnímaní seba a svojho prostredia z inej perspektívy, napríklad zo stropu miestnosti. Niektorí sa tiež vidia ako na obrazovke alebo jednoducho stoja vedľa svojej osoby. Vlastné pohyby a duševné procesy sa cítia roboticky. Neprejde im vôľové rozhodnutie, ale majú pocit, akoby boli ovládaní na diaľku. Spomienky sa zdajú byť vzdialené, hoci sú vzdialené len pár hodín. Zmení sa teda zmysel pre čas. Okrem týchto hlavných príznakov sa môžu zdať cudzie aj sluchové a hmatové vnímanie. Prázdnota myšlienok, nárast bolesť Môže sa tiež vyskytnúť prahová hodnota alebo derealizácia. Pri derealizácii sa veci v prostredí javia zmenené a často akoby vo sne alebo v skresľujúcom zrkadle. Pacienti považujú odcudzenie za znepokojujúce a často sa bojí straty rozumu alebo skutočnosti, že sú vo sne alebo kóma. Napriek zmenenému vnímaniu nie sú klamné predstavy prítomné. Kontrola reality tak zostáva nedotknutá. To isté platí pre hodnotenie úloh, vlastnej osoby alebo životného prostredia. Vo vnímaní sa mení iba subjektívny pohľad osôb na seba a na prostredie, vnímanie charakteru objektu však zostáva nedotknuté. Napríklad, hoci postihnuté osoby prežívajú s inými osobami akoby halucinácie, stále vedia, že sú skutočnými osobami.
Diagnóza
Diagnóza depersonalizácie sa stanovuje podľa ICD-10. Iba dlhodobá odosobnenie má hodnotu pre chorobu. Fenomén by sa mal odlišne hodnotiť ako čisto psychologický alebo neuropsychiatrický jav a mal by sa tiež odlišovať od iných duševných porúch.
Komplikácie
Depersonalizácia má obvykle za následok vážne psychologické poruchy, ktoré musí v každom prípade liečiť psychológ. Bez liečby môžu nastať samovražedné myšlienky a nakoniec samovražda. Dotknutí ľudia už nemôžu správne vnímať alebo spájať určitých ľudí alebo objekty z ich prostredia. To vedie k rozrušeniu, úzkosti a panike. Väčšina pacientov pociťuje emočnú necitlivosť. Pocity už nie je možné vnímať. To má negatívny vplyv na ostatných ľudí a môže viesť k ukončeniu priateľstva alebo k sociálnym konfliktom. Podobne aj fyzicky bolesť tiež vyvoláva niekoľko emócií. Vizuálne vnímanie pacienta je tiež narušené a výrazne obmedzené. Pacient sa cíti apatický a slabý. Dotknutá osoba sa často silno stiahne. Aj pohyby sú možné len s ťažkosťami, už nie je možné cítiť zábavu a radosť. Liečba zvyčajne prebieha na základe diskusií s psychológom. Môžu byť podporené liečbou, aj keď sa nedá predvídať, či liečba skutočne dokáže potlačiť odosobnenie. Psychológ často trvá niekoľko mesiacov, kým zistí príčinu odosobnenia a môže s ňou špecificky zaobchádzať.
Kedy by ste mali navštíviť lekára?
Ak dôjde k výrazným zmenám osobnosti pomaly alebo náhle, musí sa vyhľadať lekár. Psychická porucha v mnohých prípadoch znemožňuje postihnutému človeku adekvátne si všimnúť zmeny a vyhľadať pomoc. V týchto situáciách má podpora ľudí z blízkeho okolia nesmierny význam. Len čo postihnutý zažije svoj vlastný život ako vo filme, potrebuje lekársku starostlivosť. Nedostatok pocitu z udalostí v jeho vlastnom živote sa považuje za znepokojujúci. Ak pocity a vnútorné vnímanie už nie je možné opísať alebo zažiť, musí sa vyhľadať lekár. Zmena osobnosti by mala byť dobre sledovaná a prediskutovaná s lekárom. Len čo sa zmení vedomie postihnutého, je badať apatie alebo pocity, ktoré už nemožno preukázať, je potrebné vyhľadať lekára. Návšteva lekára je tiež nevyhnutná, ak Pamäť alebo myslenie sa mení neobvyklým spôsobom. Od toho treba odlišovať názorové zmeny alebo ďalšie vývojové procesy v priebehu vlastného života. Akonáhle postihnutá osoba začne trpieť zmenami, ku ktorým dochádza, potrebuje lekára. Ak prežíva seba samého ako čudného alebo akoby nepatril k jeho telu a jeho vlastným myšlienkam, je dôvod na obavy.
Liečba a terapia
Pri sekundárnej depersonalizácii podklad stav sa lieči. Primárnu odosobnenie je možné vyriešiť niekoľkými spôsobmi. Neexistujú žiadne všeobecne platné alebo stanovené terapie. Farmakoterapie, ktoré je možné zvážiť pri liečbe, sú glutamát modulátory ako napr lamotrigín. To isté platí pre opioidné antagonisty, ako sú napr naloxón alebo selektívne serotonínu inhibítory spätného vychytávania ako napr fluoxetín, správa selektívne serotonínu-noradrenalínu inhibítory spätného vychytávania ako napr venlafaxín prinieslo zlepšenie aj v jednotlivých prípadoch. The správa tricyklických antidepresíva klomipramín je tiež možnosť. neuroleptiká ako aripiprazol a stimulanty ako Ritalin sa v jednotlivých prípadoch ukázali rovnako sľubné. Existujú aj rôzne možnosti psychoterapeutického postupu terapie odosobnenia. Hĺbková psychológia sleduje psychoanalytický prístup k riešeniu skutočného konfliktu, z ktorého chce pacient uniknúť prostredníctvom odosobnenia. Kognitívne behaviorálne terapie sa zameriavajú na úzkosť. Dajú pacientom prehodnotiť depersonalizačný zážitok, ideálne bez obáv. Ďalšou možnosťou liečby je neuromodulácia pomocou elektrokonvulzíva terapie alebo transkraniálna magnetická stimulácia. Podľa štúdií sa ukázalo, že elektrokonvulzívna terapia zhoršuje depersonalizáciu tak často, ako ju eliminovala. Podľa štúdií mala transkraniálna magnetická stimulácia do pravého prefrontálneho kortexu pozitívne účinky. Úľava mala za následok aj stimulácia temporoparietálnej spojovej kôry na pravej strane.
Výhľad a prognóza
Prognóza depersonalizácie závisí od intenzity poruchy, ako aj od veku pacienta pri počiatočnom prejave. Čím mladšia je diagnóza postihnutého človeka, tým menej priaznivá je prognóza. Pacienti touto chorobou často trpia mnoho rokov alebo desaťročí. Vyhliadka na rýchle zotavenie je daná v prípade mierneho prejavu odosobnenia. V takom prípade zvyčajne dôjde k spontánnemu uzdraveniu v priebehu niekoľkých dní a k trvalému vymiznutiu príznakov. Lekárske ošetrenie nie je u týchto pacientov potrebné, pretože príznaky prirodzene ustupujú. Závažný prejav príznakov ochorenia sa ťažko lieči. Vyhliadka na vyliečenie je v zásade možná, ale vyžaduje si dlhé obdobie pravidelnej lekárskej starostlivosti. Na dosiahnutie zlepšenia symptómov je vo väčšine prípadov potrebných niekoľko rokov liečby. V psychoterapie, sa pacienti postupne učia, ako sa s chorobou vyrovnávajú v každodennom živote, a môžu tak dosiahnuť posilnenie svojej pohody. Podmienky psychického stresu zosilňujú existujúce príznaky a majú obrovský vplyv na proces hojenia. Prognóza sa zhoršuje v prípade stresu, ako aj pretrvávajúceho emočného napätia. Akonáhle je psychika stabilizovaná, príznaky depersonalizácie klesajú.
Prevencia
Pretože príčiny depersonalizácie sú kontroverzné, neexistujú preventívne opatrenia Opatrenia k dnešnému dňu.
domáce ošetrovanie
Priama následná starostlivosť o odosobnenie je vo väčšine prípadov veľmi zložitá a nemožno ju vykonať podľa jasnej schémy. Postihnutí jedinci potrebujú pravidelné sledovanie aj po stav je vyliečený a mal by po liečbe naďalej navštevovať psychológa, aby sa zabránilo opakovaniu depersonalizácie. V niektorých prípadoch je tiež vhodné pokračovať v užívaní liekov, aby ste potlačili príčiny depersonalizácie a liečili chorobu natrvalo. Všeobecne sa nedá predpovedať, či je vôbec možné úplné vyliečenie. Kontakt s ľuďmi má spravidla veľmi pozitívny vplyv na odosobnenie a môže mu zabrániť. Preto by dotknutí mali udržiavať veľa kontaktov s priateľmi a rodinou. V zložitých životných situáciách môžu títo ľudia ponúknuť postihnutému pomoc. Rovnako kontakt s ostatnými postihnutými môže mať pozitívny vplyv na priebeh ochorenia a prípadne tiež navrhnúť prístupy k riešenie. Mali by ste sa vyhnúť stresu a permanentnému fyzickému napätiu, pretože tieto faktory podporujú odosobnenie. Podobne aj dostatočný príjem tekutín a zdravá strava môže zmierniť odosobnenie a zlepšiť kvalitu života pacienta.
Tu je to, čo môžete urobiť sami
Tí, ktorí vnímajú seba a svoje telo ako neskutočné a majú častejšie pocit, že sú sami sebou, by sa mali riadiť niektorými tipmi vo svojom každodennom živote. Okrem liečby psychológom resp psychiater, svojpomocné tipy môžu poskytnúť zlepšenie kvality života v každodennom živote a výrazne uľahčiť život postihnutých. Pretože osoby trpiace poruchou depersonalizácie majú často skreslené vnímanie vlastného tela, fyzická aktivita má zvyčajne pozitívny vplyv na telo a myseľ pacienta. S vytrvalosť šport, ako napr jogging, bicyklovanie príp plávaniesa postihnutí môžu opäť cítiť lepšie a cítiť sa viac nažive. jóga tiež pomáha trpiacim znovu sa uzemniť uprostred všetkého vzrušenia a zostať v psychickej pohode vyvážiť.Vyvážený strava je mimoriadne dôležitý pri poruche depersonalizácie a môže mať pozitívny vplyv na klinický obraz. Zdravý strava dodáva telu všetky výživné látky potrebné pre správne fungovanie. Dostatočne náročné voda alebo iné nápoje sú tiež dôležité na načerpanie nových síl a sústredenie. Neustálym prísunom tekutín organizmus získava energiu a zvyšuje svoju vitalitu. Ak svoj deň začnete bohatými raňajkami, môžete načerpať dostatok energie na to, aby ste zvládli každodenný život s dobrým pocitom tela.
