Hormóny

Definícia

Hormóny sú látky prenášajúce informácie, ktoré sa produkujú v žľazách alebo v špecializovaných bunkách tela. Hormóny sa používajú na prenos informácií na riadenie metabolizmu a funkcií orgánov, pričom každému typu hormónu je priradený vhodný receptor na cieľovom orgáne. Na dosiahnutie tohto cieľového orgánu sa hormóny zvyčajne uvoľňujú do krv (endokrinný). Alternatívne môžu hormóny pôsobiť na susedné bunky (parakrín) alebo na bunku produkujúcu hormóny samotnú (autokrinnú).

Klasifikácia

Podľa ich štruktúry sa hormóny delia do troch skupín: Peptidové hormóny pozostávajú z bielkovín (peptid = vaječný bielok), glykoproteínové hormóny majú tiež zvyšky cukru (bielkoviny = vaječný bielok, glykys = sladké, „zvyšky cukru“). Spravidla sa tieto hormóny najskôr ukladajú v bunke produkujúcej hormóny po ich vzniku a podľa potreby sa uvoľňujú (vylučujú) až potom. Steroidné hormóny a kalcitriol, na druhej strane, sú derivátmi cholesterolu.

Tieto hormóny sa neukladajú, ale uvoľňujú sa priamo po ich produkcii. Medzi deriváty tyrozínu („deriváty tyrozínu“), posledná skupina hormónov, patrí katecholamíny (adrenalín, noradrenalín, dopamín) a hormóny štítnej žľazy. Základnú štruktúru týchto hormónov tvorí tyrozín, aminokyselina.

  • Peptidové hormóny a glykoproteínové hormóny
  • Steroidné hormóny a kalcitriol
  • Tyrozínové deriváty

Hormóny riadia rôzne fyzické procesy. Patria sem výživa, metabolizmus, rast, dozrievanie a vývoj. Hormóny tiež ovplyvňujú reprodukciu, úpravu výkonu a vnútorné prostredie tela.

Hormóny sa spočiatku tvoria buď v takzvaných endokrinných žľazách, v endokrinných bunkách alebo v nervových bunkách (neurónoch). Endokrinný znamená, že hormóny sa uvoľňujú „dovnútra“, tj. Priamo do krvi, a tým sa dostávajú na miesto určenia. Transport hormónov v krv sa koná viazaný na proteíny, pričom každý hormón má špeciálny transportný proteín.

Hneď ako dosiahnu cieľový orgán, hormóny rozvinú svoj účinok rôznymi spôsobmi. V prvom rade je nevyhnutný takzvaný receptor, čo je molekula so štruktúrou zodpovedajúcou hormónu. To sa dá porovnať s „princípom blokovania kľúčov“: hormón zapadá presne do zámku, do receptora, ako kľúč.

Existujú dva rôzne typy receptorov: V závislosti od typu hormónu sa receptor nachádza na povrchu bunky cieľového orgánu alebo vo vnútri buniek (intracelulárne). Peptidové hormóny a katecholamíny majú povrchové receptory, zatiaľ čo steroidné hormóny a hormóny štítnej žľazy viažu sa na intracelulárne receptory. Receptory bunkového povrchu menia svoju štruktúru po naviazaní hormónov a tým iniciujú signalizačnú kaskádu vo vnútri bunky (intracelulárne).

Prostredníctvom intermediárnych molekúl - takzvaných „druhých poslov“ - prebiehajú reakcie so zosilnením signálu, takže nakoniec dôjde k skutočnému účinku hormónu. Intracelulárne receptory sú umiestnené vo vnútri bunky, takže hormóny musia najskôr prekonať bunková membrána („Bunková stena“), ktorá hraničí s bunkou, aby sa naviazala na receptor. Len čo sa hormón naviaže, čítanie génov a výsledná produkcia proteínu sa modifikujú komplexom receptor-hormón.

Účinok hormónov sa reguluje aktiváciou alebo deaktiváciou zmenou pôvodnej štruktúry pomocou enzýmy (katalyzátory biochemických procesov). Ak sa hormóny uvoľňujú v mieste ich vzniku, deje sa to buď v už aktívnej forme, alebo alternatívne enzýmy sa aktivujú periférne. K deaktivácii hormónov obvykle dochádza v pečeň a oblička.

  • Receptory na povrchu buniek
  • Intracelulárne receptory