Stav minimálneho vedomia (MCS) by sa nemal zamieňať s prebudením kóma, aj keď tieto dve podmienky sú si veľmi podobné. Postihnutí jedinci sa javia dočasne prebudení, pretože majú otvorené oči a sú prítomné pohyby i výraz tváre. Minimálny stav vedomia môže byť dočasný aj trvalý.
Čo je to minimálne vedomý stav?
Minimálne vedomý stav (MCS) - označovaný tiež ako stav minimálneho vedomia - je stav súmraku, ktorý je veľmi podobný stavu pretrvávajúceho vegetatívneho stavu. Na rozdiel od bdenia kóma, postihnutí však občas reagujú na vonkajšie podnety, ako sú dotykové, zvukové alebo svetelné efekty. Minimálne vedomý stav je riadený autonómnym nervový systém, ktorý funguje nezávisle od mozog, takže rytmus spánku-bdenia je stále prítomný. Minimálne vedomý stav sa môže vyvinúť z a kóma alebo aj bdiaca kóma. Môže to byť dočasné, ale asi po 12 mesiacoch klesá pravdepodobnosť, že sa človek znova prebudí z minimálne vedomého stavu a stane sa z neho trvalý stav.
Príčiny
Existuje niekoľko príčin stavu s minimálnym vedomím. Pri MCS dochádza k narušeniu mozgových funkcií. Často sa to spúšťa v dôsledku choroby alebo úrazu. Nasledujúce choroby alebo poruchy v mozog môcť viesť do stavu minimálne vedomého: Apoplexia (mŕtvica), traumatické poranenia mozgu, epilepsie, zápal mozgových blán, encefalitída, nádory, mozgové krvácanie. Avšak metabolické choroby ako napr cukrovka melitus, pečeň dysfunkcia, ochorenie štítnej žľazy a oblička choroba môže byť tiež spúšťačom minimálneho stavu vedomia. Okrem kardiovaskulárnych chorôb alkohol a zneužívanie drog môže tiež spustiť stav s minimálnym vedomím. MCS sa nevyskytuje okamžite. Ak vyššie uvedené príčiny nadobudnú ťažký priebeh a pacienti upadnú do kómy, môže sa z toho vyvinúť stav minimálneho vedomia.
Príznaky, sťažnosti a znaky
Lekári nesú veľkú zodpovednosť za správne rozlíšenie medzi syndrómom nereagovania na bdenie (SRW alebo bdiaca kóma) a stavom minimálneho vedomia (MCS). Často sa vyskytuje nesprávna diagnóza a miera nesprávnej diagnózy je extrémne vysoká, približne na úrovni 37 až 43 percent. V klasickej bdelej kóme nie sú dôkazy o schopnosti pacienta nadviazať kontakt, aj keď sú tu obdobia bdelosti s otvorenými očami. V stave minimálneho vedomia (MCS) vykazujú pacienti správanie, ktoré naznačuje vedomé vedomie životného prostredia. Zatiaľ čo pri syndróme nereagovania na bdelosť trpiaci nevykazujú žiadne reakcie na vonkajšie podnety, jedinci s MCS niekedy reagujú na dotyk, zvuk alebo vizuálne dojmy. Po výzve môžu okrem iného hýbať rukou, nohami alebo inými časťami tela. Niektorí postihnutí jedinci môžu sledovať pohybujúci sa objekt očným kontaktom alebo vykonávať určité dohodnuté gestá v reakcii na otázky, ktoré si vyžadujú odpoveď áno alebo nie. MCS vždy predchádza prebúdzajúca sa kóma. Je to prechodný stav medzi kómou a plným vedomím. Pacient môže zostať v tomto stave roky alebo dokonca navždy. Tento stav sa však môže preukázať aj ako počiatočný stav na úplné zotavenie. Miera chyby pri správnom rozlišovaní je taká vysoká, pretože existujú aj pacienti s MCS, ktorí môžu prostredie zažiť vedome, ale z rôznych dôvodov im chýba schopnosť odpovedať.
Diagnóza a priebeh
Stav s minimálnym vedomím diagnostikujú neurológovia. Diagnóza je nesmierne náročná, pretože MCS a pretrvávajúci vegetatívny stav sú nejasne podobné. Na diagnostiku stavu minimálne vedomého sa používajú zobrazovacie techniky. Okrem bežnej MRI a CT je funkčná tzv magnetická rezonancia Používa sa tiež (fMRI). Hovorovo sa fMRI označuje aj ako a mozog skener. Pomocou tejto vyšetrovacej metódy mozog možno merať aktivitu v rôznych oblastiach mozgu. Výsledok v minimálne vedomom stave nie je sľubný. Pravdepodobnosť prebudenia postihnutých osôb z MCS je vyššia ako pravdepodobnosť prebudenia z bdelej kómy. V prvých týždňoch a mesiacoch sa postihnutá osoba s najväčšou pravdepodobnosťou zobudí. Ak však od nástupu MCS uplynulo viac ako 12 mesiacov, je čoraz nepravdepodobnejšie, že sa postihnutá osoba prebudí. Minimálny stav vedomia sa stáva trvalým stavom. Ak sa postihnutá osoba prebudí z MCS, zvyčajne zostáva ťažké poškodenie. Čím dlhšie bude MCS trvať, tým výraznejšie budú fyzické a psychické postihnutia. Minimálny stav vedomia môže trvať mnoho rokov, kým postihnutá osoba nakoniec zomrie.
Komplikácie
Minimálne vedomý stav má veľmi negatívny vplyv na kvalitu života postihnutého a môže viesť na veľmi vážne psychické utrpenie alebo depresia. V takom prípade je postihnutá osoba v bdelej kóme a už nemôže sama jesť ani piť. Spravidla sú vždy odkázaní na pomoc iných ľudí. Ďalej sú tiež otvorené oči, aby si pacienti vždy všimli udalosti z vonkajšieho sveta, ale nemôžu sa aktívne zúčastňovať. Hovorenie tiež zvyčajne nie je možné. Ďalej pacient tiež trpí inkontinencia. Nezriedka sú rodičia, deti alebo príbuzní postihnutej osoby tiež významne ovplyvnení minimálnym stavom vedomia a trpia prísnymi psychickými obmedzeniami a depresívnymi náladami. Nedá sa všeobecne predvídať, či bude choroba postupovať pozitívne, alebo či postihnutý v tomto stave prežije celý život. Tiež špecifická liečba minimálneho stavu vedomia zvyčajne nie je možná. Na podporu liečby sa dajú použiť rôzne terapie kĺby aby nestuhli. Samotná dĺžka života sa tým však neznižuje ani neovplyvňuje stav väčšinou.
Kedy by ste mali navštíviť lekára?
S minimálnym stavom vedomia je už veľa pacientov v lekárskej starostlivosti. Normálne potrebujú pomoc a podporu iba v prípade zhoršenia stavu alebo náhlych abnormalít v ich stave zdravie. Ak si pacient všimne zhoršenie stavu vedomia v každodennom živote bez diagnostikovanej choroby, mal by sa poradiť s lekárom. Ak stav pretrváva dlhšiu dobu alebo ak dôjde k ďalšiemu zníženiu vedomia, je dôvod na obavy. Pretože v niektorých prípadoch je prítomné závažné ochorenie, odporúča sa čo najskôr navštíviť lekára. Ak si členovia sociálneho prostredia všimnú minimálne vedomie, odporúča sa im vyhľadať pomoc. Chorý človek často nie je v zdravie stav všímať si existujúce nezrovnalosti. Známky sú otvorené oči postihnutej osoby so súčasnou neschopnosťou sociálnej interakcie primeranej situácii. Ak komunikácia s ľuďmi v bezprostrednom prostredí nie je možná, je potrebné zavolať lekára. Lekárovi musia byť predložené abnormality v správaní, ako je apatia, ospalosť alebo pretrvávajúca duševná absencia. Ak inkontinencia moču alebo stolice, treba vyhľadať lekára. Ak postihnutá osoba nie je schopná ovládať svoj zvierač, je nutná lekárska pomoc. Ak nemožno každodenný život zvládnuť samostatne, je nevyhnutná návšteva lekára.
Liečba a terapia
Na začiatku stavu s minimálnym vedomím sa poskytuje intenzívna lekárska starostlivosť. Potom môže byť postihnutá osoba presunutá na ošetrovné oddelenia v nemocnici alebo do špeciálnych ošetrovateľských zariadení. Ďalej je tiež možné, aby príbuzní poskytovali starostlivosť doma. Okrem všeobecnej lekárskej starostlivosti a odborného ošetrovateľstva aj fyzioterapeutické, ergoterapeutické a logopedické Opatrenia sú obzvlášť užitočné. S pomocou fyzioterapia, Rovnako ako pracovnej terapie, sa rôzne končatiny pohybujú tak, že kĺby nestuhnúť. Ďalej sa používajú rôzne stimuly na stimuláciu sluchu, ako aj zraku. Na tento účel existujú špeciálne muzikoterapie a takzvaná bazálna stimulácia, pri ktorej sa senzorické podnety používajú na pokus o vyvolanie reakcie u postihnutého človeka.
Výhľad a prognóza
Prognóza prekonania stavu minimálne vedomého (MCS) závisí od príčiny a konkrétneho pacienta. Napríklad si treba najskôr uvedomiť, že mladší vek zvyšuje šancu na prežitie poranenia mozgu a následných zmien stavu vedomia. Zároveň je prognóza netraumatického poranenia mozgu vedúceho k MCS horšia ako u traumatického poranenia mozgu. . Podmienky ovplyvňujúce celú alebo veľkú časť mozgu (infekcie, nádory atď.) Sú teda pre prognózu horšie ako napríklad násilné zranenie v dôsledku nehody. Okrem toho majú pacienti v stave minimálneho vedomia výrazne lepšiu prognózu ako pacienti vo vegetatívnom stave. Pretože však tieto dva stavy nie sú vždy správne rozlíšené, s pacientmi s MCS sa niekedy zaobchádza ako s pacientmi vo vegetatívnom štádiu. To vedie k horšej prognóze, pretože liečba je zvyčajne čisto paliatívna a nepracuje na možnom zlepšení stavu vedomia. Postupom času je navyše menej pravdepodobné, že postihnutí jedinci vyrastú zo svojho stavu. Väčšina ľudí, ktorí dospievajú, dospeje počas prvých troch mesiacov, čo sa považuje za veľmi nepravdepodobné po dvanástich mesiacoch. Trvalé poškodenie v podobe zhoršenej funkcie mozgu a súvisiacich problémov pretrváva takmer u všetkých ľudí, ktorí boli v minimálne vedomom stave. Niektoré poškodenia môžu byť kompenzované vhodnou terapiou.
Prevencia
Minimálne vedomému stavu nemožno zabrániť. Iba všeobecné profylaktické Opatrenia v oblasti prevencie nehôd doma, v práci a v cestnej premávke. Ďalej zdravé strava a dostatok fyzického cvičenia sú dobré Opatrenia pre zdravý a dlhý život. S cieľom predchádzať chorobám alebo ich včas odhaliť má zmysel pravidelne sa zúčastňovať na preventívnych a zdravie vyšetrenia. Ak skutočne ochoriete, budete mať dobrý východiskový bod na porazenie choroby, aby sa z nej nemohol vyvinúť žiadny stav minimálneho vedomia (MCS).
Nasleduj
Následná starostlivosť hrá mimoriadne dôležitú úlohu u pacientov trpiacich syndrómom minimálneho vedomia. Napríklad pacienti aj po prepustení z nemocnice naďalej vyžadujú starostlivosť, v závislosti od rozsahu ich aktivít. To isté platí, keď sa získa nezávislosť. Rehabilitačná následná starostlivosť sa vykonáva ambulantne a trvá dlhšie obdobie, ktorého trvanie nie je možné vždy určiť. Pretože pacienti už nemôžu žiť sami, odporúča sa, aby boli umiestnení do spoločného bytu, kde je poskytovaná ambulantná intenzívna starostlivosť. 24-hodinová starostlivosť je však možná aj v známom prostredí. V miernych prípadoch je možné implementovať aj asistovaný život. Niektoré postihnuté osoby sú dokonca schopné pracovať v špeciálnej dielni pre osoby so zdravotným postihnutím. Na druhej strane ťažko chorí pacienti vyžadujú stálu starostlivosť v dennom stacionári alebo ambulantnú neurorehabilitáciu. Mnoho pacientov sa dokáže zotaviť z apalického syndrómu aj po rokoch v ich známom prostredí. Konzultácie sú k dispozícii prostredníctvom poisťovacích spoločností zaoberajúcich sa dlhodobou starostlivosťou. Napríklad majú za úlohu poskytovať individuálne poradenstvo postihnutým osobám v starostlivosti v ich domovoch. V mnohých regiónoch sú k dispozícii aj body špeciálnej starostlivosti. Dôležitou súčasťou následnej starostlivosti je včasná rehabilitácia. Pokračuje v akútnej liečbe z nemocnice a zahŕňa terapeutické ošetrovateľstvo, fyzioterapeutické opatrenia, reč a prehĺtanie terapie, pracovnej terapie a neuropsychologická liečba. Cieľom je zlepšiť stav vedomia pacienta. To, či je možné úplné zotavenie, závisí od jednotlivca.
Čo môžete urobiť sami
Pacienti, ktorí sú v stave minimálneho vedomia, môžu urobiť málo pre seba alebo pre zlepšenie svojej situácie. Výsledkom je, že hlavnú zodpovednosť za optimalizáciu prostredia pacienta majú príbuzní alebo zdravotnícky personál. Najmä hygiena a spánok sú dôležité, aby sa zabránilo ďalšiemu nepríjemnému pocitu. Telo pacienta sa musí pravidelne hýbať a dôkladne čistiť. Pretože to pacient sám nedokáže, mali by tieto úlohy prevziať pomocné ruky. Miesto na spanie by malo byť tiež vyčistené a vybavené čistými pomôckami na spanie. Je dôležité minimalizovať riziko rozvoja baktérie alebo iné patogény, pretože zdravotný stav pacienta spôsobuje, že je veľmi náchylný na ďalšie choroby. Netreba zabúdať na prísun čerstvého vzduchu. To má priaznivý vplyv na dýchacie cesty pacienta. Niekoľko štúdií naznačuje, že blízkosť a hlas príbuzných môžu mať pozitívny vplyv na priebeh ochorenia. Je preto vhodné hovoriť pacientovi alebo mu prečítať príbehy, aj keď nie je schopný odpovedať. Príbuzní by zároveň mali venovať pozornosť vlastnému blahu. Posilniť ich mentálnu silu pri liečbe choroby, psychoterapie alebo dokonca relaxácie postupy pomáhajú.
