Spôsobiť
Reakcie strachu sú súčasťou nášho vrodeného správania, ktoré nám môže poskytnúť výhodu prežitia. Napríklad sa bojíme predátorov, pretože môžu predstavovať nebezpečenstvo pre naše životy. Určitý strach je preto zdravý.
Iba keď nás tento strach paralyzuje a ovplyvňuje nás v našom živote a práci, stáva sa z neho choroba. Strach zo skúšok môže byť tiež celkom zdravý, pretože nás motivuje k učeniu a dobre sa pripravuje na skúšku. Ak však niekto začne hodnotenie situácie so skúškou negatívne preháňať, tj hodnotiť ju tak, aby od nej závisel „život a smrť“, môže sa z tohto strachu stať choroba.
Dôležitým aspektom vo vývoji úzkosti zo skúšky je takzvaná sebapripísanie. To znamená, že si človek pripisuje určité vlastnosti a vlastnosti, ktoré však nevyhnutne nemusia zodpovedať realite. Dá sa teda pevne presvedčiť, že skúška sa stala katastrofou, pretože sa človek dostatočne nepripravil alebo si za to môže sám.
Ostatné faktory, ako je nálada skúšajúceho, dĺžka skúšky, úroveň požiadaviek atď., Sa neberú do úvahy. Pocit zodpovednosti za záťažovú situáciu vedie sám k neistote, z ktorej môže vyplynúť strach z neúspechu pri vyšetreniach.
Tieto negatívne myšlienky a úzkostné postoje sú rozhodujúce pre vznik úzkosti zo skúšky. Nielenže sa môžu stať psychickou záťažou, ale tiež zaberajú veľkú časť našej pozornosti a času, ktorý nie je k dispozícii na prípravu na skúšku. Ak všeobecne hodnotíte situáciu na skúške v negatívnom zmysle, podľa ktorej sa bojíte (bez racionálneho zdôvodnenia tohto strachu), reaguje telo na napätie tiež negatívne a vyskytujú sa vyššie uvedené príznaky.
Tento strach môže veľmi rýchlo viesť do začarovaného kruhu: človek sa bojí, že neabsolvuje skúšku, nemôže sa dobre pripraviť na ťažkosti so sústredením a motiváciou spojené so strachom a skúšku prežíva ako stresujúcu a výsledok neuspokojivý. Toto si opäť pripisuje a vyvíja sa za tým strach z, strach a skúška a príprava na vyšetrenie negatívne ovplyvňujú. Nepodceňovať so vznikom testu strach je okrem rodičovskej výchovy a príspevku v detstva.Deti rodičov, ktorí venujú malú pozornosť emocionálnym potrebám svojich detí, o ktoré sa naopak viac zaujímajú štúdium o pravidlách a sociálnych normách, je pravdepodobnejšie, že sa u nich objaví strach z skúšok.
Často sa stáva, že rodičia podceňujú potreby detí a zároveň preceňujú ich schopnosti. Deti sa učia, že dobré správanie je odmenené rodičmi a bojí sa odmietnutia, ak urobia chybu. Ľahko sa to prenesie do iných situácií, keď hodnotenie (prostredie, zamestnávateľ atď.)
prebieha a hlavne skúškové situácie. Aj keď nie sú zodpovední za neúspech skúšky, pripisujú si ju sami a nastáva vyššie opísaný cyklus. Deti, ktoré sa bez ohľadu na situáciu spoliehajú na podporu svojich rodičov a ktoré si môžu vyskúšať svoje detstva sú sebavedomejšie a menej náchylné na vznik úzkosti zo skúšky.
Najmä medzi 20 až 30 rokom života, prechodné obdobie medzi detstva/ puberta a dospelosť, mnohí sú náchylní na vypracovanie skúšky nervy, pretože môžu byť vystavení obrovskému stresu v dôsledku štúdií alebo odbornej prípravy. Požiadavky na človeka, ktorý je vnímaný ako dospelý a zodpovedný sám za seba, uspokojuje proces vnútorného dozrievania a pocit, že ešte nie je schopný plniť rolu dospelého. Vyskúšajte úzkosť nie je choroba, ktorú treba brať na ľahkú váhu, ale dá sa jej dobre pomôcť psychologickými stratégiami.
Terapia by sa mala zameriavať na čo najobjektívnejšie hodnotenie situácií a neskĺzavať do deštruktívnych myšlienkových vzorcov, ktoré svojou negatívnou orientáciou ničia náladu a sebadôveru, a tým aj fyzickú pohodu. Proti negatívnym myšlienkam, ktoré prevládajú pri skúške úzkosti, je potrebné bojovať pozitívnymi myšlienkami. Myšlienky a fantázie sú dôležité a užitočné a môžu pomôcť prekonať skúšku nervy.
Jednoduché stratégie na nadviazanie spojenia medzi myslením a cítením zahŕňajú takzvané „ABC emócií“. Prvým krokom je popísať vysoko stresovú situáciu čo najviac neovplyvniteľnú pocitmi. Ďalší krok je o vašich vlastných myšlienkach, očakávaniach a postojoch.
V poslednom kroku by sa mali podrobne preskúmať pocity a vzorce správania. Toto podrobné preskúmanie situácie môže pomôcť odhaliť vzorce správania a spôsoby myslenia, ktoré majú negatívny vplyv na sebaúctu, a cielene na nich pracovať. Ostatné prístupy sú behaviorálna terapia, psychodynamická terapia alebo hypnóza.
Behaviorálna terapia predpokladá, že každé správanie a každá skúsenosť sú trénované, a preto je možné sa ich naučiť znova. Na stretnutiach sa škodlivé správanie rieši v prostredí, ktoré je pre neho priaznivé štúdium a sú osobitne nahradené iným správaním. V tomto procese sa stres zvyšuje, až kým sa nakoniec nedá vydržať desivá situácia, v tomto prípade skúška.
Psychodynamická terapia sa vracia k psychoanalytickej teórii Freuda. Predpokladá, že v človeku existuje niekoľko protichodných túžob a motivácií. Vnútorné konflikty, ktoré v procese vznikajú, hľadajú ventil smerom von.
Vznikajúce vzorce správania sa často vnímajú ako škodlivé a nežiaduce. Základný problém, vnútorný konflikt, sa však ignoruje. Psychoanalytický prístup sa teraz pokúša pracovať na týchto základných problémoch a vyriešiť ich.
V tomto zmysle je dôkladnejšia ako iné formy terapie, pretože pôsobí nielen na škodlivé správanie, ale aj na jeho príčinu, ale trvá aj dlhšie. Preto by táto forma liečby nemala byť zvolená krátko pred vyšetrením. Hypnóza je vedome iniciovaný, hlboký stav relaxácie.
Ak sa používa terapeuticky, hovorí sa o hypnoterapie. Pri skúmaní hypnózy nastávajú situácie, ktoré však prebiehajú pozitívne. Tento myšlienkový proces môže využiť mozog ako pozitívna skúsenosť a posilňuje sebavedomie. Takto sa dajú trénovať pozitívne myšlienky. Okrem toho je možné v hypnóze objasniť nevedomé motivácie a konflikty a pokračovať v ďalšom kurze.
