Diferenciálne učenie

úvod

Klasická myšlienka štúdium pohyb zvyčajne vyzerá takto: Odborník vykonáva pohyb, ktorý sa má naučiť, niekoľkokrát za sebou. Na začiatku sa pohyb zvyčajne vykonáva veľmi neisto a technicky nepresne. Učiteľ alebo tréner má určitú predstavu o tom, ako by mal cieľový pohyb vyzerať, a snaží sa ho pre praktického lekára urobiť čo najrozumiteľnejším prostredníctvom obrazových sérií (vizuálnych) alebo deskriptívnych (akustických).

Čokoľvek, čo sa počas vykonávania pohybu odchyľuje od tohto optimálneho cieľového pohybu (technického modelu), je nesprávne a je potrebné sa mu čo najviac vyhnúť počas opakovania cvičenia (neustále porovnanie cieľových a skutočných hodnôt). Odchýlka od technického modelu sa čoraz viac zmenšuje, až kým sa nedosiahne cieľový pohyb s čo najmenšími výkyvmi. Každý tento postup pozná zo športových hodín alebo tréningov v klube.

Tréner sa snaží opakovať pohyb a opravovať chyby, kým sa nedosiahne cieľový pohyb (terčová technika). Tí, ktorí sa osobitne nevenujú športu, môžu ilustrovať túto koreláciu na hodinách klasickej školy. V minulosti, ak došlo k chybe v diktáte, bolo treba toto slovo opakovať niekoľkokrát.

V tejto súvislosti je zrejmé, že v popredí je intervencia a myšlienka optimálneho pohybu trénera / učiteľa. Ak by pri oprave diktátu bolo slovo nesprávne napísané niekoľkokrát, nesprávne slovo by bolo zapamätané v Pamäť. Podobné je to aj v športe.

V takom prípade sa športovec / študent považuje za „technický nedostatok“, ktorý nemá „pohybové“ skúsenosti. V tomto takzvanom prístupe k teórii programu je človek štúdium sa chápe ako druh počítača. Teraz je však problém s týmto pohľadom štúdium, a to ako v motorickej, tak v kognitívnej oblasti, pretože ľudská mozog (a teda učenie) nefunguje ako počítač.

mozog najlepšie funguje so združeniami známych. Táto schopnosť však nie je (alebo ťažko) využívaná v škole alebo v mimoškolskom športe / učení. Diferenciálne učenie je založené na predpoklade, že ľudská bytosť má schopnosť naučiť sa správny pohyb atď.

v sebe. Tento prístup často nie je alebo ešte nie je v tréningovej praxi akceptovaný pre nedostatok porozumenia. Mnoho trénerov verí, že ak športovec sám vyvinie správny pohyb, postava trénera sa stane nadbytočnou.

To vôbec neplatí, skôr naopak, trénera pribúdajú čoraz viac a ešte náročnejšie úlohy. (Viac o tom neskôr) Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že konvenčné školenie (pohľad teórie programu) nie je v porovnaní s diferenciálnym učením zlé alebo zlé, je založené na inom princípe a nakoniec vedie k úspechu. Výsledky nedávnych štúdií však ukazujú, že úspešné je učenie sa prostredníctvom diferenciálneho učenia.

Klasický príklad systémovo-dynamického prístupu (diferenciálneho učenia) k motorické učenie možno nájsť v učení chôdze malých detí. Až do osvojenia cieľového pohybu (vzpriamená chôdza) sa proces učenia vyznačuje veľmi veľkými výkyvmi vo vykonávaní pohybov. Proces výučby prebieha výlučne prostredníctvom nezávislých pokusov a omylov.

Rodičia zriedka prechádzajú chôdzou do čiastkových pohybov a učia malé deti pomocou zložených čiastkových metód. Cieľový pohyb sa však vždy dosahuje takmer dokonalosti. Dieťa prežíva veľký pocit pohybu kvôli veľkým výkyvom v učení sa pohybu.

Diferenciálne učenie je založené na predpoklade, že pohyby, bez ohľadu na druh športu, obsahujú veľmi vysoký stupeň individuálnych faktorov. Toto je veľmi zreteľne viditeľné na príklade techniky v tenis z dvoch športovcov (Roger Federer a Raphael Nadal). Obaja hrajú na najvyššej úrovni s úplne odlišnými technikami.

Je preto veľmi ťažké určiť technický model, pretože každý človek má odlišné dispozície na riešenie pohybovej úlohy. Diferenciálny prístup tak spochybňuje hlavné technologické zásady pri učení sa pohybu. Ďalším faktorom systémovo-dynamického prístupu (diferenciálne učenie) je, že pohyby vždy podliehajú veľkým výkyvom.

Je prakticky nemožné vykonať ten istý zásah / výstrel / hod, atď. Dvakrát za rovnakých podmienok, pretože pohyb narušuje príliš veľa vonkajších a vnútorných faktorov. Práve tieto fluktuácie (nazývané chyby v prístupe k teórii programu) využíva diferenciálne učenie na to, aby umožnil čo najširší rozsah pohybov. Rovnako ako v prípade teoretického prístupu k programu je teda cieľom dosiahnuť individuálny optimálny cieľový pohyb, ale v diferenciálnom učení sa ľudská bytosť chápe ako systém samoučenia.

Ľudská bytosť sa usiluje o rozdiely. Ako po fyziologickej, tak aj po neurologickej stránke. Preto to platí aj pre silový tréning.

Rovnaký tréning s rovnakými váhami a rovnakým počtom opakovaní pravdepodobne z dlhodobého hľadiska nedosiahne požadovaný úspech. Každý, kto roky trénuje v oblasti hypertrofia (budovanie svalov) dosiahne väčší úspech v budovaní svalov jediným tréningovým stimulom v sile vytrvalosť oblasť ako iná hypertrofia podnet. Mnoho (ale nie všetci) tréneri nerozumejú zámeru tohto prístupu a uvedenú fluktuáciu interpretujú nesprávne.

Je samozrejmé, že je dôležité správne množstvo pohybových variácií. Tieto rozdiely, známe tiež ako „hluk“, musí tréner zvoliť tak, aby bol vždy zaručený odkaz na optimálny pohyb. Pozrime sa na podanie v tenis, Napr.

Diferenciálne vzdelávanie zahŕňa zmenené prostredie stav (výber rakety, výber lopty) a zmenené komponenty techniky (poloha chodidla, použitie bedier, použitie paží, poloha úchopu atď.). Typické chyby, ktoré sú trénerovi dobre známe, sú vedome integrované do vykonávania pohybu s cieľom vyvolať adaptáciu v neurónovej sieti (neurálna plasticita).

Zameranie a výber výkyvu však musí vždy vyprovokovať dosiahnutie cieľového pohybu. Preto nie je výhodné simulovať náraz zdola, pretože rozsah pohybu je veľmi vzdialený od cieľového pohybu (náraz zhora). V ideálnom prípade sa na každé vykonanie pohybu zámerne použije takzvaný šum.

Ak sa učenie pohybu obmieňa pomocou diferenciálneho učenia okolo príslušného cieľového pohybu, umožňuje to študentovi variabilne reagovať v budúcich pohybových sekvenciách. To vedie k interpolarizácii techniky. Zoberme si príklad z tenis: Pri voľnej hre musí hráč reagovať na neustále sa meniacu pohybovú situáciu vplyvom súpera.

Kvôli výkyvom v pohybovom učení má športovec väčší rozsah pohybu a činnosti. Cieľový pohyb nesúvisí s technickým konceptom trénera, ale vyvíja sa pre každého samotného hráča v priebehu vývoja. Hovoríme o oblasti riešenia.

Doklad o rozdielovom učení sa niekoľkokrát preukázal v praktických štúdiách. Porovnával sa klasický prístup (teoretický pohľad na program / série metodických cvičení) a diferenciálne učenie. V oblasti basketbalu, futbalu, tenisu a hodu guľou už bolo pozorované výrazné zlepšenie výkonu.

Vďaka zmenám pravidiel v 90 rokoch došlo k zásadným zmenám v hádzanej. Táto štrukturálna zmena umožnila oveľa vyššie herné tempo a väčšiu dynamiku. Odvtedy sa predpoklad výkonu alebo profil podmienených požiadaviek čoraz viac dostával do popredia.

Pre šport v hádzanej nie je dôležitá iba taktika a vytrvalosť, ale aj osvojenie správnej techniky a teda správneho tréningu techniky. Pri učení techniky sa rozlišuje medzi dvoma rôznymi metódami:

• Programový teoretický (tradičný) prístup
• Dynamický (diferenciálny) prístup systému

Takzvaný konzervatívny programový teoretický prístup pochádza z klasickej psychológie a vníma ľudskú bytosť v pohyboch učenia sa ako čistý systém spracovania informácií. Vyvíjajú sa takzvané generalizované motorické programy (gmP).

Novo naučený pohyb je teda nový centrálne uložený program. Táto metóda učenia sa vyznačuje veľkým počtom opakovaní v rovnakej situácii. V tenise by to znamenalo opakovať to isté mŕtvica znova a znova.

hrubý koordinácie -> jemná koordinácia -> jemná koordinácia Klasické vyučovacie metódy sú Pri teoretickom prístupe k programu sa objavuje množstvo problémov, ktoré sú stručne zhrnuté nižšie. Kontrolu a nápravu vždy robí učiteľ alebo tréner pod externou kontrolou. Neexistujú dôkazy o centrálnom riadiacom systéme v EÚ mozog, z ktorého vychádza programový teoretický prístup.

Prirodzené kolísanie v rámci pohybu je vždy prítomné, dokonca aj pri vysoko výkonných športoch. Viac o tejto téme v rámci: Motorické učenie

• Metodické zásady
• Séria metodických cvičení
• Metodická herná séria

Základom pre systémový, dynamický, diferenciálny prístup je fyzika. Tento prístup vníma človeka ako synergický, nelineárny, chaotický systém, ktorý sa učí samoorganizovaním. Naučiť sa pohybovať je proces hľadania a prežívania vnímania, vnímania a prežívania.

V porovnaní s teoretickým prístupom k programu neexistuje štandardizovaný proces pohybu. Variabilita -> nestabilita -> sebaorganizácia Variabilita prevedenia sa vedome používa a uplatňuje v diferenciálnom učení, aby sa vyvolala čo najväčšia variácia v rámci pohybu. Tým sa spustí proces samoorganizácie.

Poznámka: Malé deti sa učia chodiť v diferenciálnom systéme. Diferenciálne učenie ponúka rôzne možnosti, ako vedome vytvárať variabilitu v rámci pohybu.

• Rozdiely v priestorovom vykonávaní pohybu
• Rozdiely v vykonaní časopriestorového pohybu (rýchlosť)
• Rozdiely v vykonávaní dynamického pohybu (zrýchlenie)
• Rozdiely v časovom vykonávaní pohybov (rytmus)