Až 20 percent všetkých dospievajúcich si spôsobí sebapoškodzovanie, pričom častejšie sú postihnuté dievčatá. Zranenie seba samého sa často vyskytuje ako príznak duševných porúch alebo chorôb.
Čo je to sebapoškodzovacie správanie?
Chovanie sebapoškodzovania sa týka činov, pri ktorých je vedome poškodený povrch tela. Chovanie sebapoškodzovania sa týka činov, pri ktorých je vedome poškodený povrch tela. To znamená, že si jednotlivec opakovane spôsobí zranenie. Môže sa to robiť vedome alebo nevedome. Poranenie samého seba nie je nezávislým klinickým obrazom, ale príznakom porúch. Tieto zranenia však nemajú samovražedné pozadie. Najčastejšie sú spôsobené porezaním ostrými alebo zahrotenými predmetmi, napríklad žiletkou, nožom alebo rozbitým sklom. Toto porezanie alebo poškriabanie sa zvyčajne vyskytuje na rukách a nohách. Burns alebo chemické popáleniny sú tiež formou sebapoškodzovacieho správania.
Príčiny
Medzi príčiny sebapoškodzovacieho správania patria veľmi stresujúce udalosti a skúsenosti, ktoré často pretrvávajú už nejaký čas. Patrí sem napríklad zanedbávanie zo strany rodičov, ktoré vedie k nedostatku bezpečnosti, rozchod rodičov, s ktorým deti často nedokážu vyrovnať, sexuálne zneužívanie, nízka sebaúcta, sklon k emočnej nestabilite a neschopnosť prejaviť pocity, napätie alebo hnev iným spôsobom. Dospievajúci s mentálnym zdravie problémy alebo poruchy sú vystavené veľmi veľkému riziku vzniku sebapoškodzovacieho správania. Medzi ďalšie príčiny patria duševné choroby ako napr depresia, úzkosť, panika, obsedantno-kompulzívne, jedenie alebo hraničné hodnoty porucha osobnosti. Dôvody samoškodzujúceho správania sú veľmi rozmanité. Zriedkavo existuje iba jedna jediná spúšť. Často je za tým veľa príčin a pocitov, ktoré si postihnutá osoba s chovaním spája. V tomto prípade emocionálne stres sa uľavuje fyz bolesť. Telo reaguje na bolesť so zvýšeným uvoľňovaním endorfíny, čo má za následok pocit úľavy a relaxácie. Závislosť sa často vyvinie zo sebapoškodzovacieho správania, ktoré musí postihnutá osoba opakovane sledovať. Bez vonkajšej pomoci nemožno zmierniť nutkanie ublížiť si.
Choroby s týmto príznakom
- Hraničný syndróm
- Syndróm Tic a Tourette
- Obsesívno kompulzívna porucha
- Posttraumatická stresová porucha
- Poruchy príjmu potravy
- Úzkostná porucha
Príznaky, sťažnosti a príznaky
Pri sebapoškodzujúcom správaní dochádza zvyčajne k niekoľkým zraneniam. Primárne sa jedná o rezné rany alebo tržné rany, ktoré sa vykonávajú na ľahko prístupných miestach, ako sú končatiny. Hĺbka poranenia je zvyčajne rovnaká a poranenia sú často zoskupené, rovnobežné alebo symetrické. Pokiaľ ide o tvary, často sa dodržiavajú čiary, písmená a slová. Pre rodičov je ťažké rozpoznať príznaky tohto správania, pretože obete zvyčajne skrývajú svoje zranenia pod oblečenie a nikoho k sebe kvôli hanbe nepustia. Preto je veľmi dôležité reagovať na možné varovné signály, aby ste v ranom štádiu dostali pomoc.
Diagnóza a priebeh
Popri fyzickom poškodení, ktoré môže byť mierne, ale v niektorých prípadoch rovnako závažné alebo dokonca smrteľné, vedie sebapoškodzovacie správanie rovnako k psychosociálnemu poškodeniu, pretože môžu vzniknúť pocity hanby, viny, stigmatizácia alebo znížená sebaúcta. Postihnutí často trpia narušeným spánkom a zmeny nálady. Zanedbávajú priateľov alebo koníčky a sťahujú sa. V dôsledku jazvy vytvorené, ktoré chcú skryť, nosia dlhé oblečenie aj počas teplých dní. Diagnóza sa robí na základe zranení spôsobených na tele. Ťažké formy ochorenia sú dôsledkom opakovaného dlhodobého bolenia. Závislosť sa často vyvinie zo sebapoškodzovacieho správania, ktoré musí postihnutá osoba opakovane sledovať. Bez vonkajšej pomoci nemožno zmierniť nutkanie ublížiť si.
Komplikácie
Spravidla platí, že ak sa nezaobchádza so sebapoškodzujúcim správaním, často to vedie k tomu, že si chorý človek ublíži vo veľmi vysokej miere a spôsobí si relatívne veľkú ujmu. Takíto jedinci sa zvyčajne zrania na koža alebo iné oblasti. Ak sa s týmto správaním nezaobchádza, ľudia si často neuvedomujú, aké škody si tým spôsobujú, a sami to nezastavia. V najhoršom prípade to môže viesť k samovražde alebo zraneniam, ktoré môžu byť životu nebezpečné pre vlastné telo človeka. Títo ľudia často nerozmýšľajú nad následkami sebapoškodenia a spôsobia si ich sami bez toho, aby vedeli, že v najhoršom prípade môžu na ne zomrieť. Liečba sebapoškodzujúceho správania zvyčajne zahŕňa liečbu a rozhovor s a psychiater. Používané lieky majú väčšinou závažné vedľajšie účinky. Tie obsahujú únava, bolesti hlavy alebo apatickosť. Tieto vedľajšie účinky nie sú nijako zvlášť zlé; majú predovšetkým zabrániť osobe v sebapoškodzovaní. Ak dôjde k pokroku, môžu sa použiť slabšie lieky, pri ktorých nie sú také závažné vedľajšie účinky. V zlých prípadoch môže liečba zahŕňať aj pobyt na uzavretom psychiatrickom oddelení.
Kedy by ste mali ísť k lekárovi?
V prípade sebapoškodzovacieho správania je vždy vhodné vyhľadať lekára. Ak nebude vyhľadaný lekár, môže dôjsť k hrozným a život ohrozujúcim zraneniam. V horšom prípade to tiež môže byť viesť k samovražedným myšlienkam a nakoniec k samovražde. Spravidla by malo byť sebapoškodzovacie správanie vždy preskúmané a liečené psychológom. Než sa zistí príčina správania, môže uplynúť dlhý čas. V mnohých prípadoch si pacient neuvedomuje, že potrebuje liečbu a trpí na stav. V týchto prípadoch musia priatelia a členovia rodiny vynútiť liečbu a vyšetrovanie. Je tiež možné podrobiť sa liečbe na uzavretej klinike. Naliehavé opatrenia sú nevyhnutné najmä vtedy, ak pacient už utrpel úrazy a dlhodobo trpí sebapoškodzujúcim správaním. V prípade akútnych poranení je možné privolať aj pohotovostného lekára alebo postihnutú osobu previesť do nemocnice.
Liečba a terapia
Trpiaci ľudia sa často nedokážu sami oslobodiť od sebapoškodzovacieho správania. Skrz psychoterapie or behaviorálna terapia, je veľká šanca, že sa z toho dostane. Tu sa riešia základné problémy, pretože je v zásade veľmi dôležité, aby boli základné poruchy rozpoznané a odstránené. Dotknutej osobe sa pomáha pri vývoji nových stratégií zvládania, pomocou ktorých je možné reagovať na stresové situácie. Ďalej sa učia hovoriť o emóciách namiesto toho, aby sme ich vyjadrili vo forme sebapoškodzovacieho správania. Čím skôr terapie začína, tým väčšie sú šance na uzdravenie, aj keď existujú aj ľudia, ktorí sa nedajú liečiť. Predpokladom uzdravenia je vždy bezpečný vzťah postihnutej osoby, napríklad s partnerom, členom rodiny, priateľom alebo terapeutom. Terapia môžu byť podporené liekmi, ak sú napríklad závažné depresia, Úzkostná porucha alebo sú prítomné obsedantno-kompulzívne znaky. Relaxácia techniky ako napr jóga môže tiež pomôcť posilniť vnútorné vyvážiť. Motivácia zmeniť sebapoškodzovacie správanie je primárne rozhodujúca pre úspech terapie. Terapia, ktorá sa uskutočňuje proti vlastnej vôli, zvyčajne neprináša nijakú pomoc. Výčitky a výčitky zo strany príbuzných sa neodporúčajú, pretože to môže posilniť závislosť na sebapoškodení. Prejavenie porozumenia je väčšou pomocou.
Výhľad a prognóza
Výhľad a prognóza sebapoškodzovacieho správania závisia vo veľkej miere od závažnosti symptómu a tiež od vôle pacienta, a preto ich nemožno všeobecne predpovedať. Na liečbu tohto správania je vo väčšine prípadov nevyhnutná liečba psychológom. Zmena správania zvyčajne trvá niekoľko mesiacov. Nie vždy sa však dá predpokladať úspech. To tiež veľmi závisí od pozadia pacienta a jeho vôle. Nie je preto nezvyčajné, že postihnutí musia byť liečení na špeciálnych klinikách. V takom prípade často dochádza k pozitívnemu progresii ochorenia a kontrole symptómu. Pokiaľ nebude liečené sebapoškodzujúce správanie, pacient si bude naďalej ubližovať. Správanie je často sprevádzané agresívnou náladou. Postihnutý sa odvracia od priateľov a rodiny a veľmi sa spoločensky obmedzuje. Vedie to často k sociálnemu vylúčeniu depresia a samovražedné myšlienky. V najhoršom prípade si môže pacient ublížiť až do samovraždy. Postihnuté osoby by preto mali zostať čo najmenej osamotené, aby nedošlo k životu nebezpečným zraneniam.
Prevencia
V podstate zmena v bolesť vnímaniu sa nedá zabrániť. Ľudia, ktorí trpia necitlivosťou na bolesť, sa však môžu naučiť vyhnúť sa zraneniu. V prvom rade je vždy dôležité stabilné prostredie, v ktorom prevláda láska a bezpečie, aby sa zabránilo vzniku psychologických problémov od samého začiatku. Okamžitá reakcia na možné príznaky môže zabrániť, aby sa zo sebapoškodzovacieho správania vyvinula závislosť. Relaxácia techniky ako aj cvičenie môžu rovnako pomôcť v prevencii, pretože je to dobrý „venti“ na vypnutie, uvoľnenie frustrácie a hnevu a vyčistenie mysle.
Toto môžete urobiť sami
Najskôr je dôležité naučiť sa nové stratégie zvládania, ktoré sa dajú použiť namiesto sebapoškodzovania. Mali by vám pomôcť zvládnuť silné pocity bez poškodenia tela. Ak je nutkanie na sebapoškodzovanie akútne, môže slúžiť ako východisko športová príprava. Kreatívna činnosť, napríklad maľovanie, môže slúžiť aj ako výstup. Na kontrolu silných pocitov sú mysliteľné aj rozptýlenia alebo relaxačné cvičenia. Pokiaľ je to možné, je možné nadviazať kontakt s dôveryhodnou osobou. Rozprávanie o aktuálnom emočnom stave pomáha nebyť sám. Urobiť niečo dobré pre seba a liečiť sa niečím môže pomôcť trpiacim znížiť napätie a tlak na sebapoškodzovanie. Ak je to potrebné, môžu sa použiť náhradné opatrenia za sebazranenie, ktoré poskytujú fyzický stimul, ale nepoškodzujú telo. Napríklad a studený je mysliteľná sprcha, niečo pikantné na zjedenie alebo gumička, ktorú si môže mať postihnutý pripútaný na ruke. Ktoré stratégie pomáhajú v jednotlivých prípadoch, je potrebné vyskúšať. Z dlhodobejšieho hľadiska má zmysel zaoberať sa spúšťačmi sebapoškodzovacieho správania. Psychoterapie obzvlášť tu môže byť veľkou pomocou. Ak napriek všetkému došlo k sebapoškodeniu, je dôležité starostlivo sa oň starať rany a ak je to potrebné, vyhľadať lekársku pomoc.
