Termín psychoterapie (Grécky: uzdrav dušu) predstavuje a generic termín pre kombináciu veľkého množstva teórií a metód s rôznymi teoretickými základmi na odstránenie poruchy emočného stavu a správania. Metodika prekonávania poruchy je založená na verbálnej interakcii medzi terapeutom a pacientom. Podľa teórie psychoterapeuta Strotzky, ktorá platí dodnes, psychoterapie je „interakčný proces ovplyvňovania porúch správania a stavov utrpenia pomocou naučiteľných komunikačných techník založených na teórii normálneho a patologického správania“ (1978). Základom úspešnej liečby je teda životaschopný terapeutický vzťah medzi pacientom a ošetrujúcim terapeutom. Z historického a metodického hľadiska psychoterapie možno rozdeliť na moderné terapie, tradičná terapia a „liečba šialených“. Už starí Rimania a ďalšie vyspelé civilizácie staroveku prehovoril o psychických zmenách ľudí. V dôsledku nedosiahnuteľnej a tiež nežiaducej integrácie duševne chorých boli v 12. storočí založené prvé špeciálne ústavy pre duševne chorých, napríklad v Káhire a Frankfurte. Zaobchádzanie s ľuďmi v týchto domoch je v súlade s miestom a dobou popísané ako „benevolentné alebo mučenie“ „šialencov“. V stredoveku sa mienka o duševne chorých ľuďoch zmenila do tej miery, že tieto osoby boli považované za diablom posadnuté a boli prenasledované. Aj v 17. a do istej miery ešte v 18. storočí sa pohľad na chorých podobal skôr na väzňov v nápravných zariadeniach ako na pacientov v nemocniciach. Až neskoršia tradičná psychoterapia 18. storočia, ktorá sa interpretuje ako konsenzus medicíny a psychiatrie, sa rozhodujúcim spôsobom opiera o výsledky výskumu lekára Franza Antona Mesmera (1734-1815), ktorého teóriu magnetického živočíšstva možno považovať za protinázor k exorcizmu, ktorý bol aplikovaný ako terapie v tom čase. Podľa neho a vyvážiť „telesných humorov a telesných energií“ je potrebných na liečenie existujúcej emočne vyvolanej choroby. Aj keď toto zdôvodnenie liečby nemožno v žiadnom prípade vedecky odôvodniť, jeho terapeutické opatrenia napriek tomu predstavujú začiatok tradičnej psychoterapie, pretože jeho interpretácia zvieracieho magnetizmu ho viedla k liečbe pacientov modernými metódami. hypnózy. Na konci 19. storočia sa psychoterapia rýchlo rozvinula v dôsledku vplyvu Sigmunda Freuda a ďalších významných psychoterapeutov alebo psychoanalytikov. Z organizácie vznikli rôzne podskupiny generic termín psychoterapie.
Indikácie (oblasti použitia)
- Psychologické utrpenie v dôsledku prítomnosti „duševná choroba".
- Spracovanie smútku ako poradenstvo pre pacienta
- Depresia
- Poruchy úzkosti
postup
Ako už bolo spomenuté, pojem psychoterapia v žiadnom prípade nie je terapiou založenou na teórii, ale na rôznych psychoterapeutických postupoch:
- psychoanalytický terapie - táto forma terapie sa týka postupu založeného na odhaľovaní konfliktov v bezvedomí pomocou metód psychoanalytickej liečby. Príkladom toho by mohol byť štandardný psychoanalytický model podľa Freuda. Princípom tejto liečby je dlhodobá a intenzívna starostlivosť o pacienta a prostredie (pacient relaxuje na gauči, zatiaľ čo terapeut sedí za ním z dohľadu pacienta). Pacient je vyzvaný, aby čo najviac nekontrolovane komunikoval svoje myšlienky s analytikom. Ako odpoveď na informácie zverejnené pacientom by mal terapeut umožniť vlastnú interpretáciu hovoreného slova a v žiadnom prípade si nesmie urobiť vlastnú interpretáciu počutého.
- Behaviorálna terapia - táto terapeutická metóda pozostáva z rôznych pod foriem (napr. kognitívna behaviorálna terapia (KVT)), ktoré majú všetky spoločné to, že by to malo stimulovať pomoc k svojpomoci. Po objasnení pôvodu vzorcov správania je úlohou terapeuta predstaviť pacientovi metódy na zníženie jeho utrpenia a rozšírenie jeho schopnosti konať. Kontaktné miesta pre ovplyvňovanie správania sú sociálne interakcie ako aj zmena sociálneho prostredia. Z vyššie uvedených bodov je hlavným princípom behaviorálna terapia možno odvodiť - výcvik a podpora osvojených schopností pre lepšiu sebareguláciu (posilnenie sebakontroly). Schopnosť človeka samostatne sa obnovovať po hlbokých krízach je opísaná termínom odolnosť. Na identifikáciu utrpenia a problémov pacienta sa na začiatku liečby uskutoční behaviorálna analýza podľa Kanferovho modelu SORKC s cieľom nájsť pôvodu, údržby a možných následkov správania. Na dosiahnutie terapeutických cieľov na niekoľkých sedeniach nasledujúcich po analýze sa zvolí liečebná forma. Na jednej strane existuje možnosť dosiahnutia liečebného cieľa pomocou konfrontácie s problémom, ktorý si vyžaduje terapiu, na druhej strane implementácia operatívneho postupu (postupu, ktorého princíp je založený na použití odmeny a trest) alebo kognitívny postup (interpretácia a transformácia získaných skúseností).
- Konverzná psychoterapia zameraná na klienta - model vyvinutý Rogersom (1902-1987) s cieľom motivovať pacienta k sebapoznávaniu (objavovaniu seba samého) pomocou verbalizácie pocitov. Úlohou terapeuta je ponúknuť podporu a prijatie pacientových problémov. Podľa Rogersa je človek schopný vypracovať si riešenie prostredníctvom tejto pomoci. Funkciu terapeuta je potrebné prejaviť pri súcitnom správaní.
- Metóda humanistickej psychoterapie - metóda ako Gestaltova terapia počítaná medzi túto formu terapie je založená na princípe, že pacient komunikuje obavy a body konfrontácie namiesto toho, aby ich verbalizoval pomocou fyzického prejavu.
- Telová terapia - podobne ako pri liečbe Gestalt, aj tu by sa mala konfrontácia odbúrať predovšetkým využívaním fyzických zážitkov. Príkladom toho by mohla byť metóda bioenergetiky podľa Lowena.
- Relaxácia techniky - ako sú tu najznámejší a najdôležitejší predstavitelia autogénny výcvik (tréning podvedomia), progresívny sval relaxácie a hypnózy. Všetky majú spoločné cieľ umožniť zlepšenie stavu pomocou relaxácie.
- Systémová psychoterapia - je to súbor procedúr, ktoré sa považujú za psychické stres ako porucha systému (ako príklad rodina alebo povolanie). Na základe toho sa zlepšuje interakcia v systéme a tým aj zlepšenie pacienta stav Spoločný federálny výbor (G-BA) potvrdil výhody a lekársku nevyhnutnosť systémovej terapie pre dospelých pre päť oblastí použitia. Medzi nimi sú najčastejšie poruchy úzkosti a obsedantno-kompulzívne poruchy a afektívne poruchy (depresia).
