Liečba spondylodiscitídy
Kľúč k úspešnej liečbe spondylodiscitída je dôsledná imobilizácia chrbtice pacienta. Takzvané ortézy, ktoré sa aplikujú podobne ako korzet, fixujú vertebrálne telieska a medzistavcové platničky. Alternatívou je a omietka obsadenie.
Pri obidvoch imobilizáciách sa pacient nechá vstať a čo najviac sa pohybovať. Ak je úplná imobilizácia chrbtice s týmito AIDS neuspeje, zostáva otvorená iba jedna možnosť: absolútny odpočinok v posteli. Pacient potom nesmie vstávať najmenej 6 týždňov, aby čo najviac držal chrbát.
Druhým základným kameňom terapie je podávanie antibiotiká, ktorá je nepostrádateľnou súčasťou každého spondylodiscitída liečby. Okrem týchto dvoch opatrení, chirurgická liečba spondylodiscitída možno považovať za doplnkové opatrenie. V určitých prípadoch, ktoré sú podrobnejšie vysvetlené ďalej, chirurgický zákrok dopĺňa a dokončuje zvolený liečebný postup.
Efektívne a uspokojivé bolesť terapia pre pacienta by sa nemala zanedbávať. Najmä v prípade dlhého obdobia imobilizácie a terapie by pacient nemal trpieť viac bolesť kedykoľvek je to potrebné. Pre zotavenie pacienta je rozhodujúci výber správneho antibiotika, pretože iba tak je možné zabezpečiť cielenú liečbu.
Z tohto dôvodu je pôvodcom nešpecifickej spondylodiscitídy, ako aj jeho citlivosťou na antibiotiká a možné odpory sú najskôr identifikované. Najjednoduchší a najrýchlejší spôsob detekcie patogénu je použitie krv kultúr. Odstránenie postihnutého tkaniva (biopsia) alebo odber vzorky malou operáciou v anestézii sú ďalšími možnosťami.
V porovnaní s krv kultúr je možné pomocou týchto metód určiť presnejšie a spoľahlivejšie patogény. Stoja však podstatne viac času a úsilia. Ak je však potreba rýchlejšej akcie a pacienta stav už neumožňuje detekciu patogénov, podáva sa intravenózne antibiotikum, ktoré má široké spektrum účinku proti najbežnejším príčinám spondylodiscitídy: Staphylococcus aureus a Escheria coli.
Len čo je patogén identifikovaný, cielená antibiotická liečba sa podáva infúziou („kvapkaním“). Prvou voľbou je zvyčajne kombinovaná terapia, tj súčasné podávanie rôznych liekov antibiotiká. Kombinuje sa klindamycín (1800 2 mg denne) plus ceftriaxón (800 g denne), ktorý je možné alternatívne nahradiť ciprofloxacínom (XNUMX g denne).
Podaním lieku do žila (intravenózne) sa dosahuje vyššia účinnosť, pretože antibiotikum nemusí prechádzať gastrointestinálnym traktom a je tam metabolizované. Niektoré antibiotiká sa navyše môžu absorbovať iba do krv cez priamu cestu. Priebeh a patogény spondylodiscitídy sa značne líšia, takže v súčasnosti neexistujú jednotné pokyny týkajúce sa dĺžky liečby.
Antibiotiká sa spravidla podávajú intravenózne počas približne 2 - 4 týždňov. Ak je pacient všeobecný stav a zlepšujú sa hodnoty krvi (parametre zápalu), je možné prepnúť na perorálnu terapiu vo forme tabliet alebo kapsúl. Musia sa užívať až 3 mesiace, v závislosti od priebehu spondylodiscitídy.
U rizikových pacientov sa môže trvanie liečby dokonca predĺžiť. Antibiózy podávané dlhšiu dobu spôsobujú ďalšie zaťaženie tela. Môže sa vyskytnúť veľa vedľajších účinkov.
Často oblička a pečeň trpia trvalým podávaním liekov. Je preto dôležité, aby pečeň a oblička hodnoty sú monitorované počas dlhodobej antibiotickej liečby. Chirurgická možnosť liečby spondylodiscitídy spočíva v otvorení zapálenej oblasti pre chirurga na kontrolu a posúdenie existujúceho poškodenia. Na tento účel sa často volí takzvaný ventrálny prístup, tj odhalenie tiel stavcov z brucha.
Pacient pri tejto operácii leží na chrbte. Chirurg najskôr odoberie vzorky zapálenej oblasti, ktoré sa potom vyšetria na typ patogénu a účinnosť rôznych antibiotík. Nasleduje chirurgická liečba zápalu, tj. Rozsiahle odstránenie infikovaného tkaniva a nekrotických častí.
Po tomto kroku, ktorý sa nazýva debridement, sa rana dôkladne opláchne a často sa ošetrí priamo antibiotikom. Po tomto kroku potom nasleduje - akonáhle si chirurg je istý, že sa zápalová situácia zlepšila - tzv spondylodéza, tj blokáda viacerých tiel stavcov. Slúži na stabilizáciu a spevnenie chrbtice a zvyčajne sa vykonáva pomocou systému kovových skrutiek a tyčí.
V zriedkavých prípadoch sa pacientova zdravá kosť odstráni z iného miesta a presunie sa na stabilizáciu. Jednotlivé podrobnosti operácie a použitej techniky sa však výrazne líšia v závislosti od nemocnice a chirurga. Lekár bude informovať pacienta o presnejších podrobnostiach, ak je takáto operácia naplánovaná.
Niektorí lekári napríklad liečia všetko priamo v jedinej operácii, iní sa spoliehajú na takzvaný dvojstupňový zákrok a po (menšej) prvej operácii a primeranej prestávke vykonajú druhú operáciu. Pre pacienta má tento zákrok výhodu v tom, že musí podstúpiť iba menšie, kratšie zákroky a môže sa zotaviť medzi dvoma operáciami. Na druhej strane, dvojstupňový postup prirodzene stále znamená ďalšiu operáciu s ďalším anestetikom a so všetkými rizikami, ktoré operácia prináša.
Rozhodnutie o jedno- alebo dvojstupňovom postupe musí byť preto v každom prípade dôkladne premyslené a starostlivo zvážené. Po operácii vedie stabilizácia k úplnému vylúčeniu mobility v pevnom segmente, ktorý na jednej strane chráni pred následným telo stavcov zlomeniny a na druhej strane vedie k rýchlejšiemu a bezpečnejšiemu hojeniu spondylodiscitídy. Pacienti, ktorí podstúpili chirurgický zákrok, sa môžu relatívne skoro vrátiť k normálnej mobilite, hoci strata pohyblivosti spôsobená operáciou je vo väčšine prípadov dobre tolerovaná a nepredstavuje príliš veľké obmedzenie.
Dôvody na operáciu pacienta trpiaceho spondylodiscitídou sú prítomnosť neurologických deficitov (ako je paralýza, parestézia alebo strata citlivosti), zlyhanie neoperatívnej liečby alebo rozsiahla deštrukcia kostí, ktorá už viedla k výraznému vyvýšeniu. Pacienti, ktorých bolesť nie je možné zmierniť ani pri optimálnej liečbe, mali by ste sa tiež liečiť chirurgicky. Na druhej strane by sa nemali operovať veľmi starí, krehkí pacienti alebo veľmi slabí pacienti.
Pretože každá operácia je spojená s rizikami, mali by sa tieto skupiny pacientov liečiť radšej bez chirurgického zákroku. Najväčšie riziko chirurgického zákroku pri spondylodiscitíde je paraplégia spôsobené chirurgom. Táto komplikácia je však veľmi zriedkavá, najmä pri ventrálnom prístupe popísanom vyššie.
Všetky články v tejto sérii:
