Synonymá v širšom zmysle
- Anorexia nervosa
- Anorexia
- Anorexia
- Bulímia nervosa
- Bulímia
- Príjemné jedenie
- Psychogénna hyperfágia
- Anorexia
Terapia
Terapeutické možnosti pri poruchách stravovania sú rozmanité. Ďalej bude ukázaných niekoľko všeobecných terapeutických prístupov, ktoré sa vzťahujú na Anorexia, Bulímia ako aj poruchy príjmu potravy.
požiadavky
Ako najdôležitejšie body si treba najskôr ujasniť 3 otázky: Tieto otázky by ste si mali položiť hneď na začiatku, pretože existuje veľa pacientov, ktorí napríklad trpia, ale majú veľmi obmedzenú motiváciu k zmenám. Iní svojou poruchou takmer vôbec netrpia. V takom prípade sa terapeutický zásah neodporúča, pretože liečbu je možné kedykoľvek prerušiť.
Ak však všetky 3 otázky vedú k výsledku, že sa pacient aj terapeut dohodnú na zmysle a nevyhnutnosti terapie, je možné začať s plánovaním terapie a jej implementáciou.
- Nakoľko sa ma rušenie dotýka? (utrpenie)
- Viem si predstaviť, že mi pomôže terapeut a nechám si odporučiť terapiu? (Terapeutická motivácia)
- Som pripravený zmeniť seba a svoje doterajšie správanie? (motivácia k zmene)
11-bodový plán terapie
Bod 1: Podľa mojich skúseností je prvým krokom, ktorý treba podniknúť, poskytnúť rozsiahle informácie (psychoedukácia). Tu by mal byť pacient informovaný o stravovacích návykoch všeobecne, ale aj o vlastnostiach týkajúcich sa tela. Jednu z týchto zvláštností možno nájsť v takzvanej teórii „set-point“.
Táto teória tvrdí, že váhu nie je možné meniť podľa ľubovôle. Telo má (zjavne) skôr akúsi vnútornú „váhu s meraním tuku“, ktorá pre nás „predprogramuje“ individuálnu váhu. Takže ak sa od tejto váhy vzdialime silou, nastanú jasné (v žiadnom prípade nie vždy dobré) zmeny.
Bod 2: Cieľová hmotnosť by mala byť stanovená s pacientom na samom začiatku liečby. Takzvaný Body Mass Index (BMI) je tu užitočný. Toto sa počíta takto: telesná hmotnosť v kgvýška vm na druhú.
Dolná hranica by mala byť BMI 18 - 20. Horná hranica by mala byť BMI (Body Mass Index) približne 30. bod 3: Vytvorenie krivky.
Táto krivka by mala ukazovať vývoj hmotnosti od výskytu poruchy. Tento postup potom môže súvisieť s určitými životnými udalosťami. Bod 4: Pacient by si mal pripraviť takzvané stravovacie protokoly, v ktorých budú interné (myšlienky a pocity) aj vonkajšie spúšťacie situácie (jedenie s rodinou atď.)
), ale zapisuje sa aj pacientovo vlastné problémové správanie (napr. zneužívanie preháňadla atď.). Časom je možné „odfiltrovať“ kritické situácie v živote pacienta, aby bolo možné naplánovať konkrétne správanie alebo prístupy k týmto situáciám.
Bod 5: Na účely normalizácie hmotnosti sa v nemocničnej starostlivosti ukázalo ako obzvlášť užitočné uzavretie zmluvy o ošetrení. Ako už bolo spomenuté, poruchy stravovania spôsobujú veľkú úzkosť a mylné predstavy, takže napriek motivácii a tlaku na utrpenie nie sú pacienti niekedy schopní úplne dodržiavať terapeutický rámec. Myslím, že zo svojej skúsenosti môžem povedať, že veľká časť pacientov sa počas liečby snaží aspoň raz podvádzať, klamať alebo inak podvádzať.
(Anorektik nemá spravidla žiadne problémy s vypitím jedného alebo dvoch litrov vody v známy deň váženia, aby krátkodobo uspokojil terapeutov bez rizika skutočného prírastku hmotnosti). Z tohto dôvodu je takzvaný Contract - Management mimoriadne užitočný. Tu sa napríklad vyžaduje minimálny prírastok hmotnosti každý týždeň (zvyčajne 500 - 700 gtýždňov).
Dodržiavanie zmluvy súvisí s výhodami (bezplatný odchod, telefónne hovory atď.), Ako aj s pokračovaním v liečbe. Opakované porušenie zmluvy musí viesť k ukončeniu (... podľa môjho názoru však vždy s perspektívou opätovného objavenia sa, pretože každý by mal mať viac ako jednu možnosť ...).
Bod 6: Ďalej musí byť deklarovaným cieľom terapie normalizácia stravovacieho správania. Za týmto účelom sa s pacientom diskutuje o rôznych technikách kontroly (napr. Bez hromadenia potravy atď.) A plánovaní alternatívneho správania v stresových situáciách. Ďalšou možnosťou je konfrontácia stimulov sprevádzaná terapeutom, ako aj tágo - expozícia - cvičenie, pri ktorom je pacient „vystavený“ typickému jedlu, až kým po ňom nestratí chuť.
Bod 7: Identifikácia a riešenie základných problémových oblastí Konflikty, z ktorých vychádza poruchy príjmu potravy sú jednotlivo veľmi odlišné. Niektoré z nich sa však pri týchto poruchách vyskytujú častejšie, napríklad problémy so sebaúctou, extrémne úsilie o výkon a perfekcionizmus, silná potreba kontroly a autonómie, zvýšená impulzívnosť, problémy vo vzťahoch s inými ľuďmi, napríklad problémy s vymedzením hraníc. alebo asertivita v rodine. Problémy sa často prejavia až vtedy, keď sa objavia primárne príznaky (hlad, záchvaty stravovania, zvracanie atď.)
sú znížené. V závislosti od povahy konfliktu môžu možnosti riešenia problémových oblastí spočívať vo zlepšení všeobecnej schopnosti riešiť problémy alebo v budovaní nových zručností (napr. Zlepšenie sociálnej kompetencie prostredníctvom tréningu sebadôvery). Ak sa konflikt týka interakcie s dôležitými referenčnými osobami, mali by byť tieto (rodina, partner) zahrnuté do terapie.
Bod 8: Kognitívne techniky, tj štúdium nové spôsoby myslenia a zanechávania starých mentálnych „stôp“ majú veľký význam v terapii porúch stravovania. Spochybňovanie skreslených postojov, čiernobieleho myslenia, skúmanie presvedčení vo vzťahu k realite by sa malo zamerať až v polovici terapie, keď sa stravovacie správanie už trochu normalizuje. Bod 9: Liečba poruchy schémy tela znamená, že pacient je poučený, aby viac zaobchádzal so svojím vlastným telom.
Tu je možné vykonať veľa praktických cvičení. (masáž, dychové cvičenia, zrkadlová konfrontácia, pantomíma atď.) Bod 10: Súbežne s vyššie uvedenými terapeutickými postupmi treba myslieť aj na podpornú liekovú terapiu.
Tu je možné využiť známe účinky (a vedľajšie účinky) rôznych liekov. Napríklad je známe, že tricyklické antidepresíva môžu zvyšovať chuť do jedla, zatiaľ čo takzvané SSRI majú viac potlačujúci chuť do jedla. Bod 11: Nakoniec treba samozrejme s pacientom hovoriť aj o profylaxii relapsu, tj o prevencii relapsu.
Z tohto dôvodu by sme s ním mali prediskutovať možné „nebezpečné“ situácie a konfrontovať ich s nimi krok za krokom. To by malo viesť k postupnému stiahnutiu terapeuta, aby pacient konečne dostal potvrdenie, že zvládne situácie sám.
