Priestorový zmysel umožňuje ľuďom priestorovo sa orientovať. Táto orientačná schopnosť je interakciou rôznych zmyslových orgánov a dá sa do istej miery trénovať. Zlá priestorová orientácia nemusí byť nevyhnutne spojená s hodnotou choroby.
Čo je to priestorová orientácia?
Priestorový zmysel umožňuje ľuďom orientovať sa priestorovo. Táto orientačná schopnosť je interakciou rôznych zmyslových orgánov a dá sa do istej miery trénovať. Rôzne zmyslové vnímanie človeka ho spája s jeho prostredím a nakoniec so svetom. Ako príklady vnímania sa ľuďom dáva vizuálne, sluchové, hapticko-hmatové, hĺbkovo citlivé, chuťové a čuchové vnímanie. Rovnako ako zmysel pre rovnováhu, ani zmysel pre priestor nie je v zásade označený ako samostatná percepčná inštancia. Napriek tomu je to priestorový zmysel, ktorý umožňuje ľuďom orientovať sa v priestore, a teda z evolučno-biologického hľadiska prispieva veľkou mierou k prežitiu ľudského druhu. Vo svojich základných vlastnostiach je schopnosť priestorovej orientácie pre človeka vrodená. Avšak na rozdiel napríklad od vizuálneho alebo sluchového zmyslu sa priestorový zmysel plne rozvinie iba aktívnym pohybom v priestore. Rôzne zmyslové vnímanie sa spája v priestorovom zmysle. Okrem zraku a sluchu aj zmysel vyvážiť a zmysel pre svaly (citlivosť na hĺbku) majú prvoradú úlohu v orientácii v priestore. Kvalita orientačného zmyslu závisí aj od Pamäť a pozornosť. U mnohých živočíšnych druhov hrá veľa ďalších zmyslových vnemov zmysel pre priestor, napríklad zmysel pre prúdenie rýb alebo magnetizmus pre vtáky.
Funkcia a úloha
Priestorová orientácia alebo zmysel pre priestor sú do istej miery vrodené vo svojich individuálnych zmyslových vlastnostiach. Ľudia patria medzi tvory ovládané očami. Vizuálny zmysel mu je daný od narodenia a tiež mu pomáha orientovať sa v priestore, napríklad tým, že mu umožňuje rozpoznávať charakteristické medzníky. Aby mohol tieto orientačné body rozpoznať, je súčasne závislý od viac-menej dobrého Pamäť pre orientáciu. Okrem toho potrebuje určitú pozornosť, aby vôbec mohol orientačné body registrovať. Aby človek vedel o polohe vlastného tela v priestore, má zmysel pre svalstvo a zmysel pre svalstvo vyvážiť, Zmysel pre vyvážiť informuje ho, keď je v nerovnováhe alebo kde sú hore a dole. Pocit svalov dáva trvalú spätnú väzbu o polohe človeka kĺby. Všetky tieto schopnosti a zmyslové vnímanie sú rozhodujúce pre orientáciu v priestore. Aj keď sú individuálne schopnosti vrodené, Pamäť a tréning pozornosti môže napríklad výrazne zlepšiť priestorové cítenie. Okrem toho je pre orientáciu nevyhnutná interakcia jednotlivých schopností a zmyslových vnemov. Táto interakcia sa učí a rozvíja sa iba pri aktívnom pohybe v priestore. Orientácia v malom meradle teda v prvých rokoch života dozrieva pohybom. Orientácia vo veľkom meradle sa naďalej vyvíja až do zrelosti a zodpovedá zhruba geografickej orientácii. Základom orientácie je úzka interakcia vizuálnych vnemov, rovnovážnych vnemov a vnemov svalového zmyslu, ktoré prebiehajú hlavne v mozog stonka a mozoček. Orientácia v malom meradle tak zodpovedá predovšetkým vlastnému vnímaniu priestorovej polohy. Ľudia si zvyčajne nie sú vedomí svojej vlastnej priestorovej polohy. Orientácia vo veľkom meradle je na rozdiel od orientácie na priestorovú polohu predovšetkým pri vedomí. Tento typ orientácie zahŕňa orientáciu na šírku alebo svetové strany alebo orientáciu v cestnej premávke. Táto časť priestorového zmyslu zahŕňa vedomé myslenie a je do značnej miery formovaná skúsenosťou.
Choroby a sťažnosti
Orientácia napríklad na základe priestorového zmyslu spôsobuje nepríjemnosti v prípade protichodných zmyslových správ, ako sú napríklad príliš rýchle zákruty. Len čo je interakcia zmyslov vystavená narušeniu, nastanú pocity zmätku a dezorientácie. Často závrat a nevoľnosť tiež nastať. U zdravých ľudí sú tieto ťažkosti charakteristické najmä pre neobvyklé priestorové pohyby ako napr lietanie alebo potápanie. Počas týchto pohybov sa zrak a rovnováha často neprispôsobia plynulo. Pri potápaní napríklad neobvyklé vnímanie vzdialeností a proporcií ľudí voda hrá rolu. Vizuálna časť priestorového zmyslu tak už nemôže byť interpretovaná tak, ako sú ľudia v skutočnosti zvyknutí. Priestorový zmysel sa preto musí najskôr tréningom prispôsobiť neobvyklým pohybom v priestore. Len čo to bude hotové, závrat a závrat sa zvyčajne už nevyskytujú. Pretože medzi jednotlivcami môžu byť značné rozdiely v orientačných schopnostiach, slabý priestorový zmysel nie je automaticky spojený s chorobou. Schopnosť ľudí orientovať sa v priestore bola v skutočnosti charakterizovaná poklesom za posledné storočie, najmä v rámci západnej spoločnosti. Napríklad keď sa ľudia počas roka prepravujú takmer výlučne vozidlami detstva a zriedka sa aktívne pohybujú vo vesmíre, ich priestorový zmysel je primárny. Tento vzťah v posledných desaťročiach podporoval ústup priestorového zmyslu. Avšak základný zmysel pre priestor môžu určite spôsobovať aj choroby. To platí najmä pre choroby postihnutých zmyslových orgánov. Hodnota choroby môže byť tiež prítomná v prípade narušeného spracovania jednotlivých senzorických stimulov v rámci mozog, napríklad v súvislosti s neurologickými chorobami alebo poruchami nervového vedenia.
