Diagnóza
Pre klinickú diagnostiku sú v zásade k dispozícii dve možnosti cukrovka insipidus. V obidvoch prípadoch sa meria urinosmolarita, tj koncentrácia moču. Lekári majú na jednej strane k dispozícii takzvaný test smädu.
Je to však založené na spolupráci pacienta. V teste smädu, ktorý by mal kvôli strate tekutín trvať maximálne 24 hodín, nedochádza k zvýšenej sekrécii (vylučovaniu) hormónu RDA cez dehydratácia („Vysychanie z tela“). Toto tajomstvo by bolo dôležité na zabezpečenie toho, aby: krv objem je zachovaný, ak je príjem tekutín príliš nízky alebo chýba.
Na druhej strane je možné podať látku zvanú desmopresín. Táto látka má rovnakú funkciu ako hormón vazopresín (RDA). Táto metóda sa môže použiť na rozlíšenie medzi centrálnou a obličkovou cukrovka insipidus.
Je to tak preto, lebo ak sa počas testu smädu nezistí žiadna zvýšená koncentrácia moču, cukrovka insipidus možno diagnostikovať, ale presný podtyp je možné určiť iba podaním hormónu desmopresínu. Ak oblička nereaguje na to, tj stále sa vylučuje vysoko zriedený moč, príčina spočíva v oblička sám. Nie je schopný nainštalovať vodné kanály. V opačnom prípade, ak je koncentrácia moču teraz normálna, príčina je ústredná, tj hypofýzy, Tu je hypofýzy produkuje príliš málo alebo vôbec RDA (antidiuretický hormón).
Terapia Diabetes insipidus
Terapia diabetes insipitus sa líši v závislosti od formy ochorenia. Existuje diabetes insipitus centralis a diabetes insipitus renalis. V prípade diabetes insipitus centralis príčina spočíva v hypotalamus alebo hypofýzyčím je narušené uvoľňovanie ADH (antidiuretický hormón).
V prípade diabetes insipitus Renaulis príčina spočíva v obličkách alebo presnejšie v distálnych tubuloch a odberových tubách. ADH (antidiuretický hormón) tu už nemôže úplne rozvinúť svoj účinok. Príčinou tejto poruchy môžu byť napríklad otravy alebo lieky, ako aj renálna insuficiencia, zápal dýchacích ciest obličková panva alebo dokonca genetická chyba.
V závislosti od klasifikácie ochorenia musia byť terapie odlišné, aby boli účinné. Pri oboch terapeutických prístupoch je cieľom kompenzovať hroziaci nedostatok vody v tele a znížiť stratu moču. Toto sa dosahuje rôznymi prístupmi.
1) Terapia diabetes insipitus centralis sa považuje za jednoduchšiu, pretože sa podáva desmopresín (analóg vazopresínu). Desmopresín je antidiuretikum, tj liek, ktorý znižuje vylučovanie močom. Desmopresín je analóg antidiuretického hormónu, endogénneho hormónu, ktorý stimuluje tubuly obličiek, aby prepúšťali viac vody.
Vďaka tomu sa viac vody vstrebáva a menej sa vylučuje moč. Tento moč je potom koncentrovanejší. Pretože ADH (antidiuretický hormón) sa už neuvoľňuje v prípade diabetes insipitus centralis z dôvodu poruchy hypotalamus a hypofýzy, terapia tu intervenuje prevzatím funkcie ADH s podaným desmopresínom.
Tento desmopresín sa môže podávať perorálne (roztok) alebo nazálne (nosný sprej). 2. terapia pre diabetes insipitus Renaultis je však o niečo zložitejšia. Tiazid diuretiká možno dať.
tiazidy diuretiká patria medzi takzvané diuretiká. Pôsobia na distálne tubuly obličiek a zaisťujú zvýšené vylučovanie sodík. Vďaka tomu je vylúčený moč koncentrovanejší. Zvýšený príjem tekutín je navyše povinný v prípade cukrovky.
