Psychoanalýza je a psychoterapie a tiež psychologická teória. Založil ju Sigmund Freud a je predchodcom hĺbkovej psychológie.
Čo je to psychoanalýza?
Psychoanalýza je a psychoterapie a tiež psychologická teória. Založil ju Sigmund Freud a je predchodcom hĺbkovej psychológie. Psychoanalýzu možno rozdeliť do troch oblastí. Z vedeckého hľadiska sa psychoanalýza zaoberá nevedomými psychologickými procesmi. Početné rôzne psychoanalytické školy vedecky vyvinuli Freudove teórie a pridali k nim rôzne koncepcie. Známymi nástupcami Freuda sú napríklad Melanie Kleinová, priekopníčka v oblasti detskej psychoanalýzy a teórie vzťahov s objektmi, alebo Heinz Kohut, zakladateľ autopsychologického smerovania psychoanalýzy. Psychoanalýzu možno zvážiť aj metodicky. Vyvinula si vlastné metódy štúdia ľudskej psychiky. Psychoanalýza si však získala skutočnú popularitu aj medzi bežnou populáciou iba ako terapeutická metóda. Tým psychoanalýza, na rozdiel od behaviorálna terapia, tvrdí, že má pochopiť príčinu psychického utrpenia a uzdraviť ho.
Liečba a terapie
Základom psychoanalýzy ako terapeutickej metódy je, že súčasný psychologický vývoj človeka je založený na skúsenostiach z minulosti. To znamená, že všetky túžby, túžby, potreby a pocity, ktoré človek dnes má, sú spojené s udalosťami z jeho minulého života. Tieto príčinné súvislosti však ovplyvňujú správanie skôr na nevedomej úrovni a samotná osoba ich málokedy vníma. Podľa psychoanalýzy má každý človek nevedomú myseľ, ktorá má veľký vplyv na konanie a myslenie jednotlivca. Bezvedomie sa podieľa najmä na duševných problémoch a duševných chorobách. Freudov nárok na psychoterapie bolo priviesť do povedomia tieto nevedomé časti, ktoré každodenne ovplyvňujú ľudí v ich činoch a myšlienkach. Psychoanalýza je teda odhalením terapie. Prinášanie vedomia spočíva v tom, že sa pozeráme na ich nevedomé súvislosti stav, môže pacient zažiť vhľad a porozumenie. Cieľom psychoanalýzy je pretvoriť a reštrukturalizovať osobnosť pacienta tak, aby vlastnosti, ktoré prispievajú k udržaniu poruchy, stratili vplyv. Na dosiahnutie tohto cieľa sú k dispozícii rôzne liečebné metódy. Klasická psychoanalýza je dlhodobý postup s tromi až piatimi hodinovými sedeniami týždenne. Počas týchto sedení leží pacient na gauči a hovorí všetko, čo ho napadne. Toto sa nazýva „bezplatné združenie“. Analytik počúva a ponúka pacientom interpretácie týchto asociácií. Klasická psychoanalýza zahŕňa až 300 sedení a môže trvať niekoľko rokov. Dnes sa tento postup zriedka používa kvôli jeho vysokým nákladom, ale bol odporúčaný Freudom najmä na liečbu hlbokých a dlhotrvajúcich psychologických porúch. Menej časovo náročné sú strednodobé psychoanalytické terapie procedúry ako dynamická psychoterapia, hĺbková psychológia založená na psychoterapii alebo dlhodobejšia terapia zastavenia. Tieto metódy majú tendenciu byť zamerané na konflikty, to znamená, že neexistuje žiadna voľná asociácia, ale terapeut sa zameriava na konflikt s pacientom tu a teraz s ohľadom na pôvodné konflikty. Pozitívny účinok hĺbkových psychologických metód bol vedecky dokázaný, najmä v depresia, panické poruchy, hraničné poruchy a poúrazové stres poruchy. Krátkodobé analytické terapie sú vhodné na krátkodobú krízovú intervenciu a urgentnú liečbu. Týka sa to najviac 25 zasadnutí. Pacient a analytik sa sústredia na vypracovanie a objasnenie základného konfliktu. Známy je krátky psychoanalytický postup terapie podľa Michaela Balinta.
Diagnóza a metódy vyšetrovania
Diagnóza vo forme úvodného rozhovoru predchádza každej psychoanalýze. Hlavným účelom je zistiť, či je pacient so svojím problémom vôbec vhodný na psychoanalýzu. Dôraz sa kladie na procesy prenosu a protiprenosu typické pre psychoanalýzu. Terapeut sám je skôr zúčastneným pozorovateľom ako vodcom rozhovoru. Mal by zaznamenať životné okolnosti pacienta a zohľadniť jeho životný vývoj. Ako počiatočná anamnéza sa používajú rôzne postupy. Interakčný rozhovor podľa Balintu má okrem vyššie uvedeného cieľa aj nárok na zdôraznenie časových súvislostí medzi vyskytujúcimi sa príznakmi a životno-historickými udalosťami. Psychoanalytický vstupný rozhovor sa podľa Argelandera zameriava skôr na zaznamenávanie nevedomých správ a prejavov pacienta. Z toho potom možno vyvodiť závery o predchádzajúcich skúsenostiach. Dejiny života a biografické údaje tu zohrávajú zanedbateľnú úlohu. Hĺbkovo psychologická biografická anamnéza podľa Dührsena a Rudolfa si kladie za cieľ čo najúplnejšie zaznamenať psychosociálne a vývojové psychologické faktory zo súčasného i minulého života pacienta. Pacient história medicíny do úvahy sa berie aj životný príbeh, ako aj súčasná sociálna životná situácia. Pomocou štrukturálneho rozhovoru podľa Kernberga treba rozlišovať medzi tromi hlavnými typmi organizácie osobnosti. Na tento účel sa stanoví neurotická funkčná úroveň, hraničná funkčná úroveň a psychotická funkčná úroveň. Skúsenosti pacienta s chorobou a očakávania liečby možno vyhodnotiť pomocou diagnostického rozhovoru pre operacionalizovanú psychodynamickú diagnostiku. Prostredie, v ktorom sa rozhovory uskutočňujú, je zvyčajne veľmi podobné. Každý z týchto pohovorov trvá približne jednu hodinu. Rovnaké sú aj základné ciele, ako je iniciovanie terapeutického vzťahu a hodnotenie príčinných konfliktov. Zameranie rozhovorov sa však veľmi líši. Ako alternatívu k rozhovorom možno na diagnostiku použiť postup biografickej anamnézy. Zaznamenaný psychologický, lekársky a sociálny vývoj, ktorý tam bol zaznamenaný, poskytuje terapeutovi komplexný prehľad o celom osobnostnom vývine pacienta.
