Genetické odtlačky prstov sú založené na skutočnosti, že určité oblasti na DNA sa líšia u každého človeka (okrem identických dvojčiat), a sú tak nezameniteľné. Na ich určenie sú najmenšie množstvá genetického materiálu (v zásade už jedna bunka), ktoré sa nachádzajú napr vlasy, slina, spermie or krv, sú dostatočné.
Za účelom identifikácie osoby sa genetický materiál, ktorý sa od nej získa, automaticky porovnáva s materiálom uloženým v databáze (v súčasnosti je to asi 400,000 12 dátových záznamov v Nemecku). Existuje však veľmi malé riziko falošne pozitívnych alebo falošne negatívnych párovaní (tj. O niekom sa falošne hovorí, že má DNA, ktorá sa zhoduje s existujúcou vzorkou, alebo je vzorka odmietnutá ako neidentická, aj keď je jej vzor v databáze). Je to preto, že iba 16.-XNUMX gen lokusy sa porovnávajú skôr ako celá DNA, výsledkom je iba štatistická pravdepodobnosť zhody.
Genetický odtlačok umožňuje určiť totožnosť, ale nie ďalšie výroky, napríklad o pohlaví, koža farebné alebo dedičné choroby, pretože sa ukladajú v iných, takzvaných kódujúcich sekciách DNA (tj. v genetických informáciách). V Nemecku sa používa na jednej strane na riešenie trestných činov (podobne ako „klasický“ odtlačok prsta) a na druhej strane na objasnenie otázok otcovstva.
Diskusné body
Informácie získané v genetických analýzach sú citlivé údaje, ktoré umožňujú závery o chorobách alebo genetických chybách. Existuje teda riziko, že tieto informácie môžu byť použité bez povolenia alebo proti doručovateľovi. Napríklad zamestnávatelia môžu definovať genetické informácie ako kritériá prijímania do zamestnania alebo zdravie poisťovne mohli zvýšiť svoje poistné na úkor postihnutých.
Od nástupu genetického výskumu boli predmetom intenzívnych diskusií aj etické aspekty. Ilustruje to diskusia o predimplantačnej genetickej diagnostike, ako napríklad aj otázka, aké dôsledky sú čoraz zložitejšie prenatálna diagnostika pre rodičov, deti a nakoniec pre spoločnosť. Budú rodičia, ktorí vedome porodia dieťa s genetickou chybou, pod tlakom, aby svoje kroky v budúcnosti ospravedlňovali (alebo už to robia?). Čo to znamená pre náš sebaobraz a naše prijímacie správanie k zdravotným postihnutiam a chorobám? Bude náš systém zdravotnej starostlivosti v budúcnosti pokrývať následné náklady na zdravotné postihnutia iba v obmedzenej miere alebo vôbec?
Tieto otázky sú iba niekoľkými z obrovského rozsahu, s ktorým sa dnes musia jednotlivci aj spoločnosť vyrovnať, a ktoré ukazujú, že to, čo je možné, potrebné, žiaduce a eticky opodstatnené, nie je vždy totožné.
