Vnímanie seba samého je základným bodom uvedomenia si seba samého a zohráva úlohu najmä v psychológii. Skreslenie vnímania seba samého môže napríklad spustiť klinické obrazy ako napr anorexia alebo dysmorfofóbia. Odcudzenie sebaponímania má často za následok spoločenské stiahnutie sa a pocit zbytočnosti.
Čo je to vnímanie seba samého?
V psychológii sa pojmom sebaponímanie rozumie vnímanie seba samého. Psychológia pod pojmom sebaponímanie chápe vnímanie vlastnej osoby. Súčet všetkých vnímaní seba utvára sebaobraz človeka. Spolu so sebapozorovaním je sebaponímanie základným predpokladom formovania vedomia a sebauvedomenia. Odlíšiť sa od sebaponímania je vonkajšie vnímanie. Vnímanie seba samého druhými a vnímanie samého seba sa nikdy úplne nezhoduje. Pojem sebaponímania môže byť buď smerom dovnútra, alebo smerom von. V medicíne sa vnútorne riadené sebaponímanie zvyčajne vzťahuje na vnímanie proprioceptorov, tj na zmyslové vnímanie hlbokého alebo svalového zmyslu, ktoré sú tiež zahrnuté pod pojmom vnímanie tela. Navonok smerované sebaponímanie je na druhej strane tvorené dojmami exteroreceptorov. Zahŕňa všetky informácie o sebe, ktoré obsahuje vizuálny systém, sluch a sluch vôňa povoliť. Vnímanie seba samého je v psychológii vysoko relevantné vo vzťahu k rôznym klinickým obrazom. V tejto súvislosti hrá diferenciácia schémy tela a obrazu tela zvýšenú úlohu.
Funkcia a úloha
Vnímanie seba samého je pre človeka dôležitým stavebným kameňom zdravie a ak je skreslený, má vplyv na duševný aj spoločenský život. Ľudia vnímajú svoje vlastné telá vďaka svojim zmyslovým štruktúram. Neurofyziologická schéma tela je teoretický konštrukt, ktorý popisuje tento akt objektívneho sebaponímania. Schéma tela je teda zložená z vnímania hmatových, vestibulárnych, proprioceptívnych, sluchových a vizuálnych informácií vlastného vnímacieho aparátu. Teda, schéma tela je založená na štúdium skúsenosti a pozostáva z vlastností, ako je orientácia tela, predĺženie tela a znalosti tela. To znamená, že vďaka proprioceptorom a štúdium Podľa skúseností môžu ľudia vnímať veľkosť, dimenziu a stavbu alebo funkciu svojho tela. Takzvaný obraz tela je proti tomuto neurofyziologickému konštruktu ako čisto psychologický konštrukt. Obraz tela je pomerne objektívny a nezávisí od vlastnej mysle v zmysle vnútorných procesov, ale je formovaný výlučne objektívnym zmyslovým vnímaním vlastných zmyslových systémov. Psychologický obraz tela je na druhej strane subjektívny a závisí od mysle, a teda od vnútorných procesov jednotlivca. Týmito vnútornými procesmi sú hlavne myšlienky a pocity týkajúce sa vnímania vlastnej osoby. Obraz tela je teda mentálny postoj k vlastnému telu a nazýva sa tiež termínom vedomie tela. Napríklad hodnotenie vlastnej atraktivity je dôležitá kvalita obrazu tela. Toto hodnotenie je zriedka nezávislé od hodnotenia iných ľudí. Hodnotenie ostatnými preto hrá väčšinou do mentálneho subjektívneho obrazu tela. Ak existujú silné nezrovnalosti medzi fyziologickou schémou tela a psychologickým obrazom tela, môže to narušiť sebaponímanie. Prijatie cudzích obrazov ako vlastných obrazov je v tejto súvislosti jedným z najdôležitejších javov. Výsledkom môže byť skreslenie, odmietnutie a represia, ktoré môžu spôsobiť sebaklamy, ako sú napríklad tie, ktoré sú prítomné v anorexia.
Choroby a poruchy
Sebaponímanie môže spustiť vážne choroby z dôvodu nezrovnalostí medzi objektívnou schémou tela a subjektívnym obrazom tela, ktoré, podobne ako anorexia, majú psychologické aj fyziologické následky. Vo väčšine prípadov sú v centre takýchto porúch obrazy zbožnej túžby. Okrem vlastných obrazov želaní je možné prijať aj obrázky želaní iných ľudí, a tak sa časom cítiť ako vlastné obrázky želaní. V takom prípade postihnutí niekedy tiež prijímajú chybné vonkajšie vnímanie svojho vlastného tela ako sebaponímanie a , na tomto základe vytvoriť želajúce obrazy týkajúce sa ich vlastného tela. Často sa boja, že ich niekto chytí pri prenasledovaní obrázkov želaní. Tento strach pramení z pocitu hanby, že sa ešte nezhoduje s ideálnymi obrazmi. Pretože vnímanie samého seba hrá hlavnú úlohu pri formovaní vlastnej identity, narušenie a iné odcudzenie vnímania samého seba narúša aj vnímanú identitu postihnutých. Narušené vnímanie seba nehrá iba úlohu pri poruchách ako napr mentálna anorexia, ale môže sa prejaviť aj poruchami ako napr sociálna fóbia. V súvislosti s týmto ochorením je takzvaný bodový efekt často priťažujúcim faktorom. Postihnutí sa tak cítia trvale vystavení pozorovaniu inými ľuďmi. Narušené vnímanie seba tiež hrá úlohu pri chorobách, ako je dysmorfofóbia. Pacienti sa cítia neatraktívni a rozvíjajú sebaodmietanie až k nenávisti k sebe samému. Vzbudzuje s nimi panický strach z odmietnutia a reakcie iných ľudí. Pocity závisti a osamelosti, ako aj strach zo sklamania ostatných sú tiež dôležitými príznakmi zníženej sebaúcty v súvislosti s dysmorfofóbiou. Škaredosť postihnutých existuje iba v ich vlastných očiach, ale obmedzuje ich spoločenský život a často vedie dokonca k úplnému vyradeniu zo spoločenského života. Nastáva pocit márnosti.
