Pri väzbe na receptor sa ligandy a drogy mať vplyv na cieľovú bunku. Vnútorná aktivita je pevnosť tohto účinku. Antagonisty majú nulovú vnútornú aktivitu a sú zamýšľané iba na zabránenie väzby iných ligandov na príslušný receptor.
Čo je to vlastná aktivita?
Pri väzbe na receptor sa ligandy a drogy mať vplyv na cieľovú bunku. Vnútorná aktivita je pevnosť tohto účinku. Z chemického hľadiska sú ligandy ióny alebo molekuly ktoré sú priťahované k centrálnym atómom alebo centrálnym iónom a vytvárajú s nimi zložitú väzbu. Z medicínskeho hľadiska sú ligandy látkami na obsadzovanie receptorov, ktoré majú po naviazaní na receptor účinok sprostredkovaný receptorom. V tomto kontexte zodpovedá vnútorná aktivita potenciálu, ktorý má ligand alebo farmaceutik po naviazaní na špecifický receptor. Vnútorná aktivita niekedy naznačuje aj pevnosť zmeny bunkovej funkcie, ku ktorej dochádza, keď sa ligandy viažu na receptory. Vnútorná aktivita hrá kľúčovú úlohu najmä vo farmakodynamike. Toto je štúdia pôsobenia drogy, ktorý predstavuje odvetvie farmakológie. Napríklad účinnosť liečiva sa dá hodnotiť pomocou vnútornej aktivity. Špeciálnym prípadom vnútornej aktivity je vlastná sympatomimetická aktivita, známa tiež ako čiastočná agonistická aktivita. Tento termín sa týka špecificky stimulačného účinku blokátorov p-receptorov, ako sú napr pindolol na ich pridružených receptoroch. Vnútornú aktivitu je potrebné odlíšiť od afinity, ktorá popisuje príťažlivosť väzobných partnerov. Medzitým sa vlastná aktivita niekedy označuje ako účinnosť.
Funkcia a úloha
Každý ligand má špecifické miesto pôsobenia. Táto stránka akcie je napríklad a bunková membrána receptor. Z tohto miesta ligand najskôr pôsobí na bunku. Spolu s receptorom tvorí ligand vždy komplex, takzvaný komplex ligand-receptor. Bez tejto komplexnej formácie nemôže ligand vykonávať svoj účinok. Po naviazaní výsledný komplex sprostredkuje bunkový efekt, ktorý mení bunkové funkcie. Centrálnym prvkom vlastnej aktivity je zmena bunkových štruktúr sprostredkovaním komplexu ligand-receptor. Nejde priamo o alteráciu ako takú, ale o mieru sily bunkových zmien. Stručne povedané, vnútorná aktivita je mierou sily účinku konkrétneho ligandu viažuceho sa na receptor. Môže sa vypočítať vnútorná aktivita. Vypočíta sa pomocou vzorca IA = Wmax vydeleného hodnotou Emax. IA v tomto vzorci znamená vnútornú aktivitu. Wmax zodpovedá maximálnemu možnému účinku príslušného agonistu a Emax je teoreticky maximálny mysliteľný účinok väzby. S týmto vzorcom sú hodnoty vnútornej aktivity vždy medzi nulou a jednou. Činidlo alebo ligand s vnútornou aktivitou nulou teda nevyvoláva žiadny účinok väzbou na receptor. V tomto prípade sa o účinnej látke hovorí, že je čistým antagonistom, ktorý obsadzuje iba receptor a bráni tak naviazaniu ďalších ligandov na receptor. Naproti tomu, keď je vlastná aktivita aktívnej zložky jedna, dosahuje väzba k receptoru maximálny účinok. Ligand alebo liečivo teda nemožno nazvať čistým antagonistom. Látky s vnútornou aktivitou medzi hodnotami nula a jedna sa niekedy označujú ako čiastočné agonisty. Klasický model predpokladá „monofunkčné“ ligandy pôsobiace na receptor. V skutočnosti je však ligand schopný cieliť individuálne na rôzne signálne dráhy. Ligandy môžu tiež paralelne používať rôzne signálne dráhy, a tak pôsobiť súčasne ako antagonisti a agonisti. Pretože vnútorná aktivita zlúčeniny sa môže líšiť od tkaniva k tkanivu.
Choroby a poruchy
Vnútorná aktivita je nakoniec dôležitá pre všetky lieky. V tejto súvislosti je potrebné rozlišovať agonistov a antagonistov. Antagonisti, ako už bolo uvedené vyššie, majú nulovú vnútornú aktivitu. Preto nevyvíjajú žiadny účinok, ale inhibujú účinok iných ligandov receptora. Medzi tieto lieky patria napríklad betablokátory. Účinná látka v týchto liekoch sa viaže na beta receptory. Týmto spôsobom blokujú receptory väzby ďalších látok, ktorých účinok má byť potlačený. Napríklad beta-blokátory sa môžu viazať na β-adrenoreceptory. Touto väzbou blokujú väzby stres hormón adrenalín , Ako aj neurotransmiter noradrenalín. Týmto spôsobom je inhibovaný účinok látok. Týmto spôsobom látky znižujú hladinu srdce napríklad v pokoji. Zároveň s týmto tlmiacim účinkom aj tlmia krv tlak. Z tohto dôvodu sa betablokátory používajú na liečbu rôznych chorôb a sú vhodné napríklad ako konzervatívny liek terapie pre vysoký krvný tlak alebo koronárne srdce choroba. Vďaka svojej dobre zdokumentovanej a dnes široko preukázanej účinnosti patria betablokátory medzi najčastejšie predpisované lieky zo všetkých. Agonisti pre dopamín Receptory sa používajú napríklad ako účinné látky pri liečbe Parkinsonova choroba. Medzi agonisty týchto receptorov patria napríklad látky budipín, kabergolín, dihydroergokryptín, lisurid, paliperidón, pergolid, piribedil, pramipexol or ropinirol. Zlepšujú sa typické príznaky Parkinsonovej choroby v dôsledku rozvinutého účinku vo väzbe na receptory, ako napríklad najmä tuhosti pohybu, pohybových porúch, dňa únava a tremor.
