Model SORKC predstavuje rozšírenie takzvaného operatívneho podmieňovania. Toto je model správania, ktorý možno použiť na vysvetlenie osvojenia správania aj samotného správania.
Čo je model SORKC?
Model SORKC je model používaný predovšetkým v kognitívnych funkciách behaviorálna terapia diagnostikovať, vysvetľovať alebo upravovať správanie. Behaviorálne modely predpokladajú, že konkrétne problémové správanie sa nesmie skúmať izolovane, ale skôr vo vzťahu k danej situácii alebo z nej vyplývajúcim následkom. Model SORKC je model používaný predovšetkým v kognitívnych funkciách behaviorálna terapia diagnostikovať, vysvetľovať alebo meniť správanie. Niekedy sa tomu hovorí „horizontálna analýza správania“. Zahŕňa to zhromažďovanie informácií o konkrétnom probléme a následnú identifikáciu korelácií a podmienok. To umožňuje organizovať informácie o rôznych problémoch so správaním a určiť plán liečby. Model SORKC je a štúdium teoretický model, ktorý rozšírili Kanfer a Saslow, pričom zahrnuli aj premennú organizmu (O), ktorá sa pôvodne používala na označenie iba biologických príčin správania. Následne však bola táto premenná doplnená aj o vlastnosti, skúsenosti, viery alebo schémy dotyčnej osoby, ktoré mohli byť dôležité pri vysvetľovaní správania. S znamená stimul, čo sú všetky vnútorné alebo vonkajšie podnety. R znamená reakciu, C znamená dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, a K predstavuje nepredvídané udalosti. Model SORKC je teda možné odlíšiť od takzvanej vertikálnej analýzy správania, ktorá analyzuje ciele a plány vyššej úrovne, ktoré ovplyvňujú správanie jednotlivca v mnohých situáciách.
Funkcia, účinok a ciele
Vo forme behaviorálnej rovnice model SORKC popisuje základ štúdium spracováva a vysvetľuje výskyt tohto správania, ako aj samotné správanie. Model SORKC vyvinul Frederick H. Kanfer, ktorý ďalej rozšíril behavioristu štúdium Model. Vychádza z predpokladu, že ľudia sa môžu do istej miery osamostatniť od vplyvov životného prostredia, pretože sú schopní sa posilniť alebo ovládať, čo možno tiež označiť ako samoregulácia. Samoregulácia znamená prerušenie automatizovaného správania alebo keď to už nie je vhodné na dosiahnutie určitých cieľov. Regulačný proces je potom spustený určitým cieľom. V prvej fáze sa pozoruje vlastné správanie a uvádza sa do vzťahu s cieľovým správaním. V druhej fáze sa takto získané informácie porovnávajú s určitými štandardmi alebo porovnávacími kritériami. Ak dané správanie nedosahuje štandard, začne sa vzdelávací proces, v ktorom by mala nastať zmena správania, ktorá sa potom opäť porovnáva so štandardom, kým nové správanie nezodpovedá štandardu. Vďaka tomu dôjde k sebaposilneniu a pocitu spokojnosti. Ak sa niekto domnieva, že štandard nie je možné dosiahnuť, nasleduje ukončenie samoregulačnej postupnosti. V procese samoregulácie sa rozlišujú tieto premenné:
- Vplyvy zvonka
- Kognitívne procesy, ktoré pochádzajú od samotnej konkrétnej osoby a môžu mať tiež vplyv na životné prostredie
- Základné biologické a fyziologické podmienky, ktoré majú vplyv na učenie, myslenie alebo správanie.
Model SORKC sa veľmi často používa, najmä v behaviorálnej terapii:
- Tu S (stimul) označuje vnútorný alebo vonkajší stimul a zachytáva podmienky, ktoré vyvolávajú konkrétne správanie. (Za akých okolností sa správanie vyskytuje?).
- O (organizmus) je skratka pre jednotlivé počiatočné podmienky. (Čo zažíva príslušná osoba?)
- R (reakcia) označuje správanie, ktoré nasleduje po stimulačnej situácii. (Aké je správanie príslušnej osoby?).
- K (nepredvídaná udalosť) predstavuje časovú postupnosť reakcií. (Aký je vzťah medzi správaním a následkami?
- C (dôsledky) označuje následky príslušného správania. (Aké sú negatívne alebo pozitívne dôsledky správania)?
Podľa tejto schémy stimul vyvoláva určitú reakciu. To má za následok následok v ďalších následkoch. Ak sa proces opakuje, reakcia sa posilní a môžu napríklad vzniknúť alebo sa liečiť aj duševné choroby, napríklad zmenou podnetov alebo cvičením iného správania. Ak chce terapeut zhromažďovať alebo štruktúrovať diagnostické informácie, je najskôr definované problémové správanie. Potom je problémové správanie popísané z hľadiska rôznych zložiek a sú identifikované vnútorné alebo vonkajšie podnety. Ďalej sú popísané dôsledky alebo faktory ovplyvňujúce správanie. V praxi sa často rozlišuje medzi dlhodobými a krátkodobými následkami.
Riziká, vedľajšie účinky a nebezpečenstvá
V prvých dňoch správania terapie, funkčná analýza správania bola jadrom diagnostiky, na základe ktorej bola následne naplánovaná terapia. Medzitým sa veľmi často kladie otázka, či je individuálne správanie a analýza problémov skutočne užitočné. Jedným z argumentov je napríklad to, že kvôli štandardizovanému postupu typickému pre poruchy sa individuálna analýza správania nejaví nevyhnutná pre určité duševné choroby. Hodnotené postupy však zatiaľ neexistujú pre všetky duševné poruchy, preto je v týchto prípadoch potrebné zvoliť alebo zdôvodniť jednotlivé metódy. Mnoho systémov správania - vrátane modelu SORKC - má však obmedzenia, napríklad pokiaľ ide o mapovanie medziľudských procesov (napr. Konflikty v rodine). Okrem toho tento model nemožno použiť ani v prípadoch závažného zneužitia depresia, násilie, psychotické epizódy alebo akútne krízy.