Röntgen
osteomyelitída sa dajú zviditeľniť zobrazovacími technikami. Avšak v akút osteomyelitída, zmeny v kostnej štruktúre sú viditeľné iba na röntgenových snímkach asi po jednom až dvoch týždňoch. V ďalšom priebehu ochorenia došlo k röntgen odhaľuje škvrnité rozjasnenie, oddelenie okostice z kosti a kalcifikáty (osifikácie).
V chronickej osteomyelitídačasti kostí často odumierajú a zanechávajú za sebou zvyškové telo (sekvestrant) a v blízkosti týchto častí kostí sa vytvára nové kostné tkanivo. Výsledný spojivové tkanivo okolo zvyškového tela je viditeľné v Röntgen obrázok ako jasný šev. Ak je osteomyelitída diagnostikovaná vo veľmi skorom štádiu, je možná konzervatívna terapia s cielenou antibiotickou liečbou a imobilizáciou.
Z miesta zaostrenia sa odoberie náter a stanoví sa patogén spôsobujúci ochorenie. Potom sa podáva špecifická antibiotická terapia až do parametrov zápalu v krv počet normalizovať. Navyše adekvátne bolesť musí byť zabezpečená terapia (analgézia).
Často je však potrebné vykonať rýchly chirurgický zákrok na vyčistenie zaostrenia. V tomto prípade je kosť vyvŕtaná, aby sa uvoľnil tlak (kostná trepanácia), dôkladne opláchnutá a poškodené oblasti kostí odstránené. Často sa vkladajú antibiotické nosiče, aby sa dosiahlo lokálne vysokej úrovne antibiotického účinku.
V závislosti od rozsahu poškodenia kosti môže byť potrebné vykonať kostné transplantácie a vykonať niekoľko následných operácií. Iba pomocou okamžitej terapie je možné dosiahnuť vyliečenie osteomyelitídy bez poškodenia kostí alebo kĺbov. Liečba osteomyelitídy je často dlhý proces.
Je potrebné rozlišovať medzi endogénnou hematogénnou osteomyelitídou u dojčiat, detí a dospelých. Terapeutická liečba osteomyelitídy v dojčenskom veku sa uskutočňuje podávaním penicilínov podľa spektra patogénov a imobilizáciou postihnutej oblasti tela pomocou dlahy alebo omietka obsadenie. Ak je kĺb postihnutý osteomyelitídou, tento kĺb sa zvyčajne opláchne. Môže to fungovať niekoľkými spôsobmi: V prípade, že osteomyelitída pokročila tak ďaleko, že už došlo k poškodeniu rastovej platničky, môžu byť potrebné sekundárne rekonštrukčné opatrenia.
Terapeutická liečba osteomyelitídy v detstva sa uskutočňuje cieleným podávaním antibiotika v kombinácii s imobilizáciou pomocou dlahy alebo omietka odliatok zodpovedajúcej oblasti tela. Vo veľmi zvláštnych prípadoch, napríklad pri tvorbe zvyškových telies alebo abscesov, môže byť nevyhnutný chirurgický zákrok. Iba v ojedinelých prípadoch dochádza k prechodu z akútnej na chronickú formu osteomyelitídy.
Terapia v dospelosti sa tiež uskutočňuje cieleným podávaním antibiotík spolu s imobilizáciou pomocou dlahy alebo omietka obsadenie. Na rozdiel od detstva resp detstva, bakteriálne ložiská osteomyelitídy sa odstránia skoro v dospelosti. V tomto procese musia byť všetky časti kostí, ktoré mohli byť odstránené, nahradené takzvanou spongióznou kosťou štepenie (= transplantácia kostnej látky z inej, autológnej, zdravej kosti), aby sa zachovala funkčnosť zodpovedajúcej končatiny.
Okrem toho sa v prípade tehrapie zavádzajú zavlažovacie - sacie - odtoky, ktoré vyplavujú ohniská z postihnutých kĺby. Na rozdiel od akútnej osteomyelitídy u detí sa u dospelých často vyskytuje recidíva a prechod na chronickú formu osteomyelitídy.
- Prepichnutím resp
- Cez takzvané splachovanie - nasávanie - odvodnenie.
Ako už bolo spomenuté, v dojčenskom veku a detstva existuje riziko, že akútny zápal spôsobí poškodenie zóny rastu (= metafýzy) postihnutej kosti.
Za určitých okolností môže potom toto poškodenie spôsobiť vážne deformácie alebo skrátenie postihnutých končatín. Zvlášť existuje riziko osteomyeltitídy do veku 2 rokov. V tomto veku krv plavidlá dreňového kanála vyúsťujúci priamo z metafýzy (= rastová zóna kosti) cez chrupavkový epifýzový kĺb do epifýzy (= koncová časť kosti; prechod do kĺbu).
Vďaka tomu môžu patogény preniknúť aj do kĺby a spôsobiť tam hnisavé výpotky kĺbov, ktoré môžu následne spôsobiť vážne poškodenie kĺbov a prípadne aj poruchy rastu. Každá akútna endogénna hematogénna osteomyelitída, najmä u dospelých pacientov, predstavuje riziko vzniku chronickej formy. V tomto prípade prebiehajú v postihnutej kosti značné procesy remodelovania.
Za určitých okolností môže dôjsť k infarktu kostí, v dôsledku čoho už určité časti kosti nie sú zásobované krv a zomrieť. Odumreté časti kostí potom v infikovanej oblasti zostávajú ako zvyškové telá (= sekvestre). Navyše reaktívny spojivové tkanivo nastáva tvorba (= osteoskleróza), ktorá znižuje elasticitu kosti a zvyšuje riziko zlomenín kostí. Najmä dospelí majú sklon k recidívam.
