"parodontálne ochorenie"

úvod

Parodontitída, v ľudovom jazyku, ktorá sa bohužiaľ nesprávne nazýva paradentóza, je zápalové ochorenie parodontu (par = um; odontos = zub; -itis = zápal). Na celom svete sa frekvencia závažných parodontálnych ochorení odhaduje až na 12%, čo z nej robí šieste najbežnejšie ochorenie. Parodontium má za úlohu ukotviť zub v kosti. Ak sa zub pokazí v dôsledku zápalu, môže ho uvoľniť a nakoniec viesť k jeho strate. Tento proces často spôsobí malé až žiadne bolesť, takže veľa postihnutých nevie o svojej chorobe nič, ak pravidelne nechodia na kontroly k zubárovi.

Príčiny paradentózy

paradentóza je spôsobený určitým baktérie a zápalové reakcie v tele. Teda prítomnosť baktérie je nevyhnutné stav na rozvoj paradentózy. Najdôležitejšie baktérie klasifikované ako propagujúce paradentóza sú „Aggregatibacter aktinomycetemcomitans“Alebo„ Porphyromonas gingivalis “.

Keď je chronická forma paradentóza vyvíja, plaketa (mäkký povlak na zuboch) sa vyvíja ako prvý. Ak toto plaketa sa neodstráni kefovaním, po niekoľkých dňoch an zápal ďasien v oblasti ďasien a neskôr tiež mierka sa vyvíja. Okrem metabolických produktov baktérií v plaketa, mierka je dráždivý pre ďasná (ďasná), ktoré po asi 7 dňoch reagujú zápalovo (zápal ďasien).

If ústna hygiena je teraz optimalizovaný, zápal ďasien lieči asi po jednom týždni. Ak však tento zápal pokračuje, parodontium, pozostávajúce z ďasná a spojivové tkanivo a kosť obklopujúca zub sa začína sťahovať. Hovoríme o paradentóze.

V tomto prípade mikroorganizmy a mierka dostať sa pod ďasná (betóny) a vznikajú takzvané vrecká na ďasná. Tieto sa už nedajú samostatne čistiť doma. V najhoršom prípade môže degradácia v kombinácii s vlastnou imunitnou odpoveďou tela viesť k nezvratnému úbytku kostnej hmoty, dokonca k uvoľneniu a strate zubov. Degradáciu parodontu podporujú ďalšie faktory, ako sú preťaženie (škrípanie), poloha zubov (ťažké čistenie zubov), fajčenie alebo nesprávna výživa ako aj niektoré všeobecné choroby, ako napr cukrovka mellitus. Riziko ochorenia parodontu je u fajčiarov zvyčajne 5-krát vyššie ako u nefajčiarov.