Evolúcia znamená vývoj. Pokiaľ ide o človeka, znamená to vývoj od predkov zvierat cez prehumánnych a raných ľudí až po súčasných ľudí. Biologický názov druhu je Homo sapiens. Pod „druhom“ biológia rozumie spoločenstvo živých bytostí, ktoré sa môže množiť medzi sebou.
Čo je to evolúcia?
Evolúcia znamená vývoj. Vo vzťahu k človeku to znamená vývoj od predkov zvierat cez prehumánnych a raných ľudí až po súčasných ľudí. O fylogenetickom vývoji človeka je možné uvažovať v kontexte vývoja stavovcov a cicavcov. Podľa teórie Charlesa Darwina formulovanej v 19. storočí sa druhové zmeny vyvíjajú pod vplyvom mutácie a selekcie. Mutácie sú náhodné zmeny v genóme, ktoré môžu byť spôsobené napríklad chemickými alebo fyzikálnymi účinkami. Ak tieto zmeny ovplyvňujú reprodukčné bunky, teda vajíčko resp spermie, pri oplodnení sa prenášajú na ďalšiu generáciu. Väčšina z týchto mutácií nie je životaschopná. Ak však mutácia nemá za následok život ohrozujúcu dysfunkciu potomka, môže byť prospešná, škodlivá alebo nemusí mať vôbec žiadny vplyv na prežitie jednotlivca. Výhodné mutácie môžu mať napríklad taký účinok, že sa nosič nového znaku dokáže lepšie presadiť v prostredí a rovnako môže v priebehu života priviesť na svet čoraz odolnejších potomkov. Postupným pozitívnym výberom sa teda nová vlastnosť rozšírila medzi populáciu. Môže to byť tiež prvý krok zmeny k novému druhu.
Funkcia a úloha
Zvyšky prvých bunkových jadrových foriem života sa našli v horninových vrstvách pravekého obdobia Zeme. Majú viac ako 3 miliardy rokov. Vývoj k čoraz zložitejším formám života prebiehal v mori. Avšak až do kambrijského obdobia asi pred 570 miliónmi rokov, na začiatku pravekého obdobia Zeme, bola zjavne prítomná väčšina dnes žijúcich živočíšnych kmeňov. Patria sem mäkkýše ako slimáky, článkonožce ako napr krabya cnidarians ako sú medúzy a koraly. Fosílne pozostatky stavovcov sú známe iba z ordoviku pred 500 miliónmi rokov. Rastliny a zvieratá čoskoro začali kolonizovať aj zem. V devóne, zhruba pred 400 miliónmi rokov, boli obojživelníky prvými stavovcami, ktoré kolonizovali zem. Zo stredoveku, z veku dinosaurov, už poznáme prvé fosílie malých cicavcov. Pravdepodobne mali oproti striedavo teplým jašterom tú výhodu, že mohli nezávisle regulovať a udržiavať svoju telesnú teplotu. Mohli sa tak pohybovať obratne aj pri nízkych teplotách. To bolo dôležité prežitie a adaptívna výhoda. Aj dnes sa veľké jašterice a obojživelníky vyskytujú iba v teplom podnebí, zatiaľ čo cicavce sa dokázali rozšíriť až do arktických oblastí. Rovnako reprodukčná forma cicavcov predstavuje rozhodujúcu evolučnú výhodu, pretože embryo sa môžu vyvinúť chránené v tele matky a na začiatku je starostlivosť o potomka. Nálezy prosimiánov sú známe už z obdobia kriedy asi pred 140 miliónmi rokov. Po vyhynutí dinosaurov na konci kriedového obdobia sa vtáky a cicavce mohli ďalej rozvíjať. Dokázali kolonizovať takmer všetky biotopy v období treťohôr pred asi 65 miliónmi rokov. Ktorá vývojová línia viedla priamo k dnešným ľuďom, je možné odvodiť iba na základe porovnania fosílnych nálezov. Pri nových nálezoch preto treba staršie nápady často prehodnocovať a revidovať. Predpokladá sa, že Proconsul alebo Propliopithecus, ktoré boli veľké asi ako pavián a žili pred 20 až 30 miliónmi rokov, boli predkami dnešných primátov, medzi ktoré biologicky patria ľudia. O niečo malý krok považovaný za veľmi pomalý vývoj z generácie na generáciu sa odohráva. Všetky živé bytosti teda trvale podliehajú vplyvom životného prostredia, ktorého podmienky sa do tela vnášajú takmer nepostrehnuteľne. Polia Epigenetika a zrýchlenie o tom svedčia.
Choroby a choroby
Vývoj na človeka a rod Homo mohol tiež vyústiť do vývojových rodov, ktoré vyhynuli. Čiastočne sa predpokladá, že k tomu došlo u neandertálskeho človeka (Homo neandertalensis). Niektorí vedci však tiež predpokladajú, že sa to zmiešalo s Homo sapiens a zlúčilo sa to do populácie. Ako typické vlastnosti človeka voláme vzpriamený chôdza, jazyk, používanie nástrojov a rozvoj kognitívnych schopností, ktoré súviseli s rozvojom mozog. Takéto schopnosti však možno do istej miery nájsť aj u zvierat, čo dokazujú napríklad ohromujúce výsledky vedy, v ktorých sa schopnosti zvierat intenzívne trénujú. Jedným zo spúšťačov ľudského vývoja mohlo byť rozšírenie stepí pred 7.5 miliónmi rokov. Uprednostňoval vzpriamenú chôdzu, ktorá poskytovala lepší prehľad. Zároveň sa tým uvoľnili ruky pre používanie a výrobu nástrojov. Z ruky sa odvtedy vyvinul špecializovaný uchopovací nástroj, ktorý sa dá použiť na lepšiu prípravu a spracovanie jedla. Takže silná čeľusť už tiež nebola taká dôležitá a mozog lebka mohol zaberať väčší priestor. Striedanie ľadových dôb a teplých období asi pred 2 miliónmi rokov na začiatku štvrtohôr prinieslo požiadavky na prispôsobivosť živých bytostí, s ktorou si človek zvlášť dobre poradí. Dokázal sa chrániť vhodným odevom a obydliami a odovzdávať svoje skúsenosti ako dôležité zásoby vedomostí v rámci sociálnej skupiny. Mnohé výhody ľudskej evolúcie, ktoré nám dnes umožňujú aktívne formovať naše prostredie, však priniesli aj zložité zmeny. Jedným z nich je rozšírenie lebka, čo viedlo k tomu, že ľudia sa narodia v bolesť. Maximálna veľkosť pre pôrod prirodzenými prostriedkami bola teda dosiahnutá už dávno.
