Fixácia umožňuje osobe pozerať sa konkrétne na objekt alebo predmet vo vonkajšom priestore a umožňuje ju miesto sietnice s najvyšším rozlíšením. Táto takzvaná fovea centralis predstavuje hlavný smer pohľadu. Poruchy fixácie sú prítomné napríklad pri strabizme.
Čo je to fixácia?
Pod pojmom fixácia sa oftalmológia rozumie ľudská schopnosť pozerať sa konkrétne na objekt alebo subjekt vo vonkajšom priestore. Pod pojmom fixácia sa oftalmológia rozumie ľudská schopnosť selektívne sledovať predmet alebo predmet vo vonkajšom priestore. Fixácia je možná prostredníctvom miesta sietnice s najvyšším rozlíšením. Toto miesto sietnice je známe ako fovea centralis. Fovea centralis je nulový bod oka motora a nevyhnutná podmienka centrálnej fixácie. Fixácia sa označuje ako centrálna alebo foveálna fixácia. Najvyššie rozlišujúci bod sietnice sprostredkuje priamo ako zmysel pre smer a je tak predstaviteľom hlavného smeru pohľadu očí. Tento hlavný smer fixácie spočíva vo fyzickom priestore medzi foveolou a predmetom fixácie. Priamka medzi dvoma bodmi sa nazýva vizuálna čiara. Ostatné body sietnice v zornom poli zodpovedajú sekundárnym smerom a zostávajú nimi iba dovtedy, kým je osoba schopná foveálnej fixácie. Od týchto pojmov je potrebné odlíšiť egocentrickú lokalizáciu s referenčným bodom k vlastnému telu. Na rozdiel od sekundárnych smerov môže byť egocentrická lokalizácia zachovaná aj bez foveálnej fixácie.
Funkcia a úloha
Fixácia je jedným z niekoľkých vzorov pohybu očí a spolu s ďalšími dvoma pohybovými vzormi charakterizuje kontrolu dobrovoľného a nedobrovoľného získavania informácií vizuálnym systémom. V užšom zmysle nie je fixácia skutočným pohybom, ale vyznačuje sa tým, že drží oči stále. Pri fixácii sú oči cielene fixované na objekt v zornom poli. Úplné zastavenie pohybu oka však nenastane ani pri fixácii. Zatiaľ čo pozorovateľ fixuje objekt, v jeho očiach je stále možné zaznamenať miniatúrne pohyby a mikrosakády v zmysle autokinetického účinku. Od fixácie ako pohybového vzoru očí treba rozlišovať napríklad sakadické pohyby alebo sakády, ktoré zodpovedajú rýchlemu, trhavo skenujúcemu pohybovému obrazcu a obvykle prechádzajú z jedného objektu do druhého. V najširšom slova zmysle je tento pohybový vzor charakterizovaný aj fixáciami. Sakády sú teda v podstate rýchle skoky medzi veľkým počtom jednotlivých fixácií. Následné pohyby oka zase zodpovedajú pomaly nepretržitým pohybom, ktoré udržujú fixáciu, keď sa vizuálny stimul pohybuje ako cieľ fixácie. Objekt fixácie sa javí počas týchto nasledujúcich pohybov očí statický. Ak má dôjsť k posunu fixačného bodu, hovoríme o konvergencii a divergencii. Tieto pomalé pohyby očí prebiehajú vo vzájomnom vzťahu a posúvajú pozorovaný bod pomocou fixácie z hľadiska hĺbky. Divergencia a konvergencia sú tiež potrebné na udržanie fixácie objektu pohybujúceho sa do hĺbky. Ďalším pohybom očí je nystagmus, čo zodpovedá striedaniu jednotlivých sakád a jednotlivých nasledujúcich pohybov. Táto alternácia umožňuje pozorovateľovi napríklad opakovane vyhľadávať nové body na fixáciu pri pohľade z okna automobilu.
Choroby a choroby
Fixácia môže dosiahnuť patologické rozmery niekoľkými spôsobmi. Napríklad keď foveola stratí vlastnosť ako miesto fixácie, môže spôsobiť rôzne podmienky. Potom je prítomné buď excentrické nastavenie, alebo excentrická fixácia. Výstredné nastavenie prevláda, keď napríklad fixácia už nie je možná kvôli makulárna degenerácia. Hlavný smer videnia je zachovaný pri takejto degenerácii, ale postihnuté osoby majú pocit, že sa pozerajú za pevný objekt. Cítia sa byť prinútení k tejto pohľade do minulosti, pretože s priamou fixáciou sú ústredné skotóm prekrýva objekt. Napriek tomu je foveola stále stredom ich zorného poľa. Excentrická fixácia sa líši od tohto javu. V tomto prípade už hlavným smerom otáčania nie je foveola, ale posunul sa do iného bodu sietnice. Cieľový bod tohto posunu odteraz postihnutá osoba používa na fixáciu. Tento jav je prítomný napríklad v kontexte strabizmu a môže spôsobiť amblyopiu. V priebehu excentrickej fixácie sa hlavný smer videnia prenáša do excentrického bodu sietnice. Dotknutá osoba má subjektívne pocit, že má predmety priamo zafixovať. Podľa toho je jeho relatívna lokalizácia v súlade s novým hlavným smerom fixácie. Excentrická fixácia sa nazýva parafoveolárna fixácia, ak dôjde k posunu v rámci Wallovho reflexu až do približne dvoch stupňov. Parafoveálna fixácia sa označuje vtedy, keď je uhol mimo reflexu steny až päť stupňov. Ak je uhol väčší ako päť stupňov, oftalmológ hovorí o periférnej fixácii. Absolútny nedostatok fixácie sa nazýva aj fixácia. Ďalšie sťažnosti na fixáciu sa môžu prejaviť napríklad ako nestabilný alebo nepokojný variant fixácie a potom sa nazývajú nystagmiformná fixácia. Čím je fixácia výstrednejšia, tým je pravdepodobnejšie, že bude spojená so závažným zhoršením zraku. Patologické fixačné správanie je možné pri pleoptických zákrokoch aktívne ovplyvňovať. Ak tieto ovplyvňujúce postupy nepreukážu žiadny vplyv, occlusion dobrého oka sa považuje za štandard terapie. occlusion často umožňuje návrat k foveolárnej centrálnej fixácii. Výsledná obnova hlavného smeru videnia zvyčajne zlepšuje zrakovú ostrosť a orientáciu postihnutej osoby.
