Svorky a úzkosť z odlúčenia u detí
Priľnutie a s ním spojený strach z odlúčenia je súčasťou alebo typickou vlastnosťou fázy odcudzenia dieťaťa. Ak ho matka vezme napríklad do jaslí alebo materská škola, deti sa ťažko dajú oddeliť od matky. Držia sa na rukách, plačú a bránia sa tomu, aby svoju matku nechali za sebou. Strach z odlúčenia je obzvlášť výrazný vo fáze cudzieho človeka a je založený na skutočnosti, že deti zrazu vidia materská škola učiteľov ako cudzincov, ktorým nedôverujú.
Preto sa držia svojej známej osoby, pretože sa pri nej cítia iba bezpečne a bezpečne. V tejto fáze sa deti boja, že sa ich matka nevráti a nenechá ich za sebou. Niektoré deti preto môžu na rozchod reagovať veľmi silným plačom a krikom.
Cudzinci s otcom
Cudzie dieťa môže byť pri definovaní cudzinca veľmi náladové a nestále. Často sa teda stáva, že s vlastným otcom sa zaobchádza ako s cudzincom. Prejavuje sa to obrannou reakciou na otca a zvýšeným hľadaním kontaktu s matkou.
Deti ukazujú všetky druhy typických vzorcov správania v cudzej fáze, ako sú plač, krik, strach a averzia voči otcovi a zameriavajú sa na matku. Otcovia, ktorí pracujú celý deň a prídu domov až večer, bývajú ovplyvnení touto cudzou reakciou. Ak potom dieťa strávilo celý deň s matkou, otec sa po príchode domov najskôr pochopiteľne považuje za cudzinca.
Otec musí cudzinca prijať bolestne a nemal by dieťa nútiť do kontaktu - tj napriek plaču a obrannému správaniu ho nesmie brať na ruky. Skôr má zmysel zostať v blízkosti dieťaťa spolu s matkou, rozprávať sa s dieťaťom pri zachovaní určitého odstupu a počkať, kým sa dieťa samo znovu priblíži k otcovi. Matke môže byť tiež užitočné ukázať dieťaťu počas dňa fotografie otca alebo sa s ním porozprávať cez telefón, aby si dieťa mohlo večer spomenúť na hlas.
