Hypertyreóza | Štítna žľaza

Hypertyreóza

Hyperaktívna štítna žľaza je v lekárskej terminológii známa aj ako hypertyreóza. Je to ochorenie, ktoré je spojené so zvýšenou tvorbou štítnej žľazy hormóny tyroxín (T4) a trijódtyronín (T3). Prevalencia hypertyreóza je 2 - 3% z celkovej populácie. V Nemecku sú najčastejšími príčinami autoimunitné ochorenie Gravesova choroba alebo funkčná autonómia štítna žľaza.

Vo veku od 20 do 40 rokov Gravesova choroba sa považuje za najbežnejší spúšťač hypertyreóza, zatiaľ čo funkčná autonómia sa považuje za najbežnejší spúšťač ochorenia štítnej žľazy od 50. roku života. Príznaky hypertyreózy sú veľmi rozmanité. Zvýšená produkcia hormónov má osobitný vplyv na metabolizmus a cirkuláciu, ovplyvňuje však aj psychickú pohodu a rast.

Pacienti sa spravidla sťažujú na nervozitu, nepokoj, nespavosť, zvýšené potenie a chudnutie. Navyše, vypadávanie vlasov, zvýšená chuť do jedla a smäd, môže sa vyskytnúť zvýšená frekvencia stolice s možnými hnačkami a svalovými ťažkosťami (myopatia). V zriedkavých prípadoch sa môžu vyvinúť mužskí pacienti s hypertyreózou gynekomastia (zväčšenie mliečnej žľazy); sťažujú sa aj ženy menštruačné poruchy.

Charakteristickým nálezom imunologicky vyvolaného hypertyroidizmu je pretibiálny myxedém (= roztiahnutie kože na holennej kosti v dôsledku akumulácie glykozaminoglykánov). Terapeutická liečba hypertyreózy sa zvyčajne vykonáva pomocou takzvaných tyreostatických liekov. Tieto lieky inhibujú novú syntézu štítnej žľazy hormóny rôznymi mechanizmami s cieľom dosiahnuť eutyroidizmus (= normálna tvorba štítnej žľazy).

Hypertyreóza sa dá liečiť aj chirurgicky. Predpokladom je však euthyrotický metabolický stav pred začiatkom operácie s použitím tyrostatických liekov. Následná následná liečba s L-tyroxín je povinná, pretože čiastočná resekcia (odstránenie určitých častí) štítna žľaza môže viesť k hypotyreóza, teda nefunkčnosť.

Častou nežiaducou komplikáciou počas operácie je poranenie laryngeálneho rekurentného nervu (rekurentná paréza), pretože to topograficky úzko súvisí s štítna žľaza. Uzliny v štítnej žľaze možno zistiť u viac ako 50% populácie a percento sa zvyšuje s vekom. Podľa štúdií možno uzlík zistiť u každého druhého dospelého človeka od 65 rokov.

Uzlíky môžu byť cysty (dutiny naplnené tekutinou), výrastky, zjazvenie a kalcifikácie, ako aj zmeny produkujúce hormóny v tkanive štítnej žľazy. V lekárskej terminológii sa rozlišuje medzi „studenými“, „teplými“ a „horúcimi“ uzlami, čo sa týka uzlov produkujúcich hormóny. Termín studený, teplý alebo horúci sa však nevzťahuje na teplotu uzla, ale na jeho činnosť, tj. Či je zaneprázdnený výrobou hormóny alebo nie.

Túto produkciu hormónov je možné merať pomocou tzv scintigrafia. To zahŕňa vytvorenie farebného obrazu štítnej žľazy pomocou rôznych farieb. Činnosť oblasti určuje, akú farbu má na obrázku.

Farby horúcich veľmi aktívnych oblastí sa tak zmenia na teplé tóny, ako je červená a žltá, a na studené farby, ako je modrá a zelená. Za takouto oblasťou studeného uzla je často jednoduchá zmena tkaniva, ktorá už nie je schopná produkovať hormóny. Môžu to byť cysty (dutiny naplnené tekutinou), adenómy (benígne množenie buniek produkujúcich hormóny), kalcifikácie alebo jazvy v tkanive.

V zriedkavých prípadoch (max. 5%) za ním však môže byť aj zhubný nádor. Rýchly rast a hrubá nemenná konzistencia môžu vopred naznačovať zhubný rast.

Kvôli tejto vzácnej príčine sa musí vždy liečiť studená hrudka. Konečnú diagnózu je možné stanoviť jemnou ihlou pichnutie, nekomplikovaný spôsob biopsia. Tu sa pomocou tenkej ihly odoberie malá vzorka tkaniva a vyšetrí sa pod mikroskopom.

Podľa toho, či je zmena potom dobrá alebo malígna, sa postup liečby líši od pozorovania po pravidelnú ultrazvuk kontroly na úplné odstránenie štítnej žľazy. Rádiojódová terapia nie je účinný na studené uzliny. Pretože postup je založený na absorpcii rádioaktívnych látok jód bunkami a týmito uzlinami absorbujú málo jódu, s bunkami sa nedá takýmto spôsobom bojovať a terapia nemôže mať žiadny účinok.