Je potrebné rozlišovať medzi diagnózou, ktorá rozpoznáva dyskalkúlia ako čiastočná slabá výkonnosť v zmysle ICD 10 a ďalšie problémy v matematickej oblasti, ako sú kombinované poruchy školských zručností alebo aritmetické ťažkosti z dôvodu nedostatočnej výučby. Páči sa mi to dyslexie, dyskalkúlia je klasifikovaný v ICD 10 (Medzinárodná štatistická klasifikácia chorôb a príbuzných chorôb) zdravie Problémy, 10. revízia) ako jedna z takzvaných vymedzených vývojových porúch. Problém dyskalkúlia spočíva skôr v tom, že problém nemožno vysvetliť nedostatkom inteligencie alebo nevhodným učením.
Vznikajú teda ťažkosti s rozlíšením vzhľadu od všeobecných problémov štúdium kalkulovať. Podľa ICD 10 je preto potrebné od dyskalkúlie odlíšiť nasledujúce formy výpočtových problémov:
- Dyskalkúlia v dôsledku nedostatočného vyučovania alebo v dôsledku deprivácie (= nedostatok fyzickej a emočnej pozornosti).
- Strata už získaných aritmetických schopností v dôsledku poškodenia mozgu (= „získaná“ aritmetická slabosť)
- Dyskalkúlia kvôli nedostatku inteligencie (IQ <70)
- Dyskalkúlia (= „sekundárna“ dyskalkúlia), ktorá je dôsledkom organických chorôb, duševných porúch alebo postihnutí (napr. Zmyslové postihnutie).
Pre diagnostiku sú k dispozícii štandardizované testovacie postupy, ktoré však podobne ako testy v triede rozlišujú iba medzi správnymi a nesprávnymi a chyby ako také neanalyzujú. Nie každý môže vykonať štandardizované testy.
Pretože však človek nechce označiť dieťa ako „slabé v aritmetike“ alebo „nie je slabé v aritmetike“, ale chce radšej konkrétne pracovať na problémoch, je potrebná zmysluplná analýza. To je možné vykonať iba kvalitatívnou analýzou chýb a kvalitatívnym hodnotením výpočtových techník. To si v zásade vyžaduje, aby študent pri riešení problémov nahlas premýšľal, tj poskytoval informácie o svojich výpočtových metódach.
Iba tak je možné určiť subjektívne (= nesprávne, nepríjemné) algoritmy a analyzovať nesprávne cesty riešenia. Subjektívne algoritmy môžu byť tiež určené obzvlášť pôsobivo, ak je subjekt požiadaný, aby problém vyriešil pomocou materiálov (štúdium materiály). Napríklad pri jednaní je možné rozpoznať, či sa vykonávajú alebo počítajú výpočty atď.
Okrem toho sa však musí počas liečby kontinuálne stanovovať ďalšia diagnóza. Je dôležité analyzovať chyby a spochybňovať myšlienkové štruktúry dieťaťa. Jeden hovorí o takzvanej progresívnej diagnostike, ktorá umožňuje stanovenie správnych priorít terapie a postupné budovanie na sebe.
Spravidla nie je sám študent zodpovedný za vývoj a štúdium obtiažnosť. Z tohto dôvodu by sa ako súčasť diagnózy mali vždy klásť otázky týkajúce sa domova a školy. Škola aj domácnosť majú možnosť pozorovať deti, čo umožňuje pozorovať a riešiť príznaky ťažkostí v ranom štádiu. Včasné odhalenie zohráva hlavnú úlohu vo všetkých problémoch. Čím skôr sú problémy rozpoznané a analyzované, tým rýchlejšie je možné dosiahnuť pomoc v zmysle zmysluplnej terapie
