Sebaúcta v psychológii je hodnotenie seba v porovnaní s ostatnými. Neuropsychologický model schémy tela sa považuje za kotviaci bod vlastnej hodnoty. Patologickú sebaúctu trpia narcisisti.
Čo je to sebaúcta?
V psychológii je sebaúcta hodnotením seba v porovnaní s ostatnými ľuďmi. Každý človek si dáva určité hodnotenie. Toto hodnotenie vychádza z vlastných pozitívnych alebo negatívnych skúseností, ako aj z porovnania samého seba s ostatnými. Výsledok porovnania je tiež známy ako sebahodnota alebo sebadôvera. Synonymnými výrazmi sú sebavedomie alebo sebaúcta. Z neuropsychologického hľadiska je sebavedomie ukotvené v schéme tela. Môže sa preto vyvinúť iba z vnímania vlastného tela odlišného od prostredia. Sebavedomie je však predovšetkým formované sociálnymi faktormi. Sebaúcta sa teda týka vlastnej osobnosti, vlastných schopností, uskutočnených skúseností alebo pocitu seba samého. Ako pojem vo vedeckej psychológii je sebaúcta predovšetkým témou psychológie osobnosti a diferenciálnej psychológie. Sebaúcta je z psychologického hľadiska jednou z troch zložiek seba samého. Zodpovedá afektívnej zložke. Kognitívnou zložkou je sebapoňatie. Konatívna zložka je známa ako sebavyjadrenie.
Funkcia a úloha
Schéma tela je neuropsychologický koncept, ktorý existuje od narodenia. Opisuje pojem vlastné telo vrátane vymedzenia povrchu tela od životného prostredia. Schéma tela je pravdepodobne geneticky zakotvená a vyvíja sa v kontexte interakcie s prostredím. Vývoj jazyka tiež čiastočne prispieva k formovaniu schémy tela. Vedomie seba samého nevyhnutne závisí od schémy tela. Hodnotenie vlastnej osoby nie je možné bez vedomia vlastnej osoby. Osoba dostáva informácie o sebe samom z troch rôznych zdrojov. Sebapozorovanie ho informuje o správaní a prežívaní. Tieto pozorovania je možné porovnať s predchádzajúcimi udalosťami, a teda viesť na pozitívne alebo negatívne sebahodnotenie. Druhým zdrojom je spoločnosť. V závislosti na sociálnom porovnaní s ostatnými človek prežíva seba samého inak. Spätná väzba ostatných je tretím zdrojom informácií týkajúcich sa samého seba. Jednotlivec čerpá svoju sebahodnotu na sociálnej úrovni z rôznych zdrojov vlastnej hodnoty. Napríklad prechodným zdrojom vlastnej hodnoty je krása. Tieto prchavé zdroje sú náchylnejšie na poklesy vlastnej hodnoty. Sebaúcta človeka ovplyvňuje každé jeho správanie, a teda napríklad aj celý jeho spoločenský život. Aj malé deti rozvíjajú sebaúctu hodnotením „dobrého“ alebo „zlého“. Postupujúcim vývojom sa stáva čoraz dôležitejšie spoločenské porovnanie s ostatnými. Na prahu nových životných fáz je sebaúcta zvyčajne v zlom. Pochybnosť o sebe charakterizuje najmä pubertu. U dievčat v tomto období klesá sebaúcta, pretože ich pubertálny vývoj zvyčajne nekoreľuje so spoločensky nastavenými ideálmi krásy, ale ich zážitkový priestor tiež ešte nie je dostatočný na to, aby pochopili preháňanie a umelosť týchto ideálov. V dospelosti rodinné a profesionálne úspechy a neúspechy menia sebahodnotu vyvinutú až do tohto bodu. Sebaúcta dosahuje vrchol okolo 60. roku života. Vplyvom zmeny sociálno-ekonomického postavenia v starobe zvyčajne potom mierne klesá. Sebavedomie môže byť narušené v oboch smeroch. Príliš vysoké sebavedomie a teda náchylnosť k bludom o vznešenosti je z psychologického hľadiska rovnako nezdravé ako nízka sebaúcta a náchylnosť k rezignácii alebo nenávisti k sebe samému. Neistota môže spustiť obe formy narušenej vlastnej hodnoty.
Choroby a sťažnosti
Jednou z najznámejších porúch zahŕňajúcich narušenú sebaúctu je narcizmus. Každý deň narcizmus nie je patologický. Vyznačuje sa nafúknutým, neskutočne pozitívnym sebahodnotením a sebestrednosťou alebo nedostatkom ohľaduplnosti k druhým. Podľa výskumov sú však každodenní narcisi emocionálne stabilní. Moderná psychiatria sa zaujíma iba o narcizmus keď narcistické osobnostné vlastnosti viesť na problémy s prispôsobovaním sa individuálnym životným situáciám alebo vlastnému životnému prostrediu. Tento jav je známy ako narcistická porucha osobnosti. Pacienti zápasia so svojimi životmi, pretože nemôžu uspokojiť zvýšenú potrebu obdivu. Výsledkom je emočná nestabilita, bipolarita, pocity nedostatočnosti a extrémna citlivosť voči akejkoľvek kritike. Príznakmi môžu byť aj hanba, osamelosť a strach alebo neovládateľný hnev. Psychológia podozrieva predovšetkým ukotvenie narcizmu, ale aj väčšiny ostatných porúch sebaúcty, v schopnosť rodičov reagovať počas detstva. V súčasnosti však poruchy sebaúcty vyplývajú nielen z porovnania s nereálnymi mediálnymi ideálmi. Narušená sebaúcta môže podporovať psychologické sekundárne poruchy, ako sú poruchy stravovania. Od určitého štádia trpia postihnutí tiež často narušeným vnímaním tela. Sebaúctu najčastejšie hodnotia psychológovia pomocou dotazníkov na sebapopis. „Rosenbergova škála sebaúcty“ je najznámejšou jednorozmernou metódou. Teórie sebaúcty predpokladajú hierarchické štruktúrovanie sebaúcty. Na jeho stanovenie sa preto dnes používajú aj viacrozmerné stupnice sebaúcty, ako napríklad „Škála pocitov nedostatočnosti“. Niektorí psychológovia sa dokonca snažia zachytiť implicitnú sebaúctu. Toto spontánne a nevedomé hodnotenie seba samého je určené postupmi, ako je napríklad test „implicitnej asociácie“. Hovorí sa, že reakčné časy naznačujú sebaúctu. Ak existuje rozdiel medzi explicitnou a implicitnou sebaúctou, je tu tiež porucha sebaúcty. Major depresia môže tiež pochádzať z nízkej sebaúcty.
