Sebavedomie popisuje psychický stav istoty, pokiaľ ide o vlastné schopnosti, sily, preferencie a vlastnosti.
Čo je to sebaistota?
Sebavedomie popisuje psychický stav istoty, pokiaľ ide o vlastné schopnosti, sily, preferencie a vlastnosti. V psychológii sebavedomie označuje duševný stav človeka, ktorý nazerá na celkový obraz seba samého v celkovom pozitívnom svetle a považuje sa za človeka so schopnosťami, prednosťami a zásluhami. Tento vnútorný postoj teda ovplyvňuje vonkajšie správanie človeka. Sebavedomí ľudia sa odvážia prijať väčšie výzvy, často sú silní v komunikácii so svojimi blížnymi a pri presadzovaní a presadení sa vo svojom prostredí potrebujú malú vonkajšiu pomoc. Sebavedomie je tak pre duševne zdravého človeka žiaducim stavom. Môže sa vyvinúť zo zdravej sebaúcty, ktorú je potrebné rozvíjať a rozvíjať ako prvý krok k väčšej sebadôvere. Predpokladom je uznanie vlastnej osobnosti, či už vlastným myšlienkovým procesom alebo pripísaním charakteristík vonkajšími vplyvmi. Pojem sebadôvera môže stáť nielen pre jednu osobu; skupina niekoľkých ľudí môže tiež preukázať sebavedomie vo svojom vzhľade.
Funkcia a úloha
Sebavedomie je výsledkom mnohoročnej sebareflexie, čo je tiež dôvod, prečo má mnoho mladých ľudí stále problémy so sebadôverou v akejkoľvek situácii. Skúsenosti im musia najskôr pomôcť spoznať svoju vlastnú osobnosť a vnímať ju ako hodnotnú. Sebavedomie možno rozvíjať aj príslušnosťou k skupine, ktorej hodnoty a vlastnosti človek prijíma a objíma ako svoje vlastné. Výsledkom sebadôvery je cieľavedomé a sebavedomé vystupovanie bez strachu, ktoré ľahko presvedčí ostatných, aby sa touto myšlienkou riadili. Keďže sebavedomie ide ruka v ruke aj so skúsenosťami, sebavedomí ľudia vedia, čo môžu v každodenných situáciách očakávať. Rozvíjajú sebavedomý prístup a učia sa dôverovať si, čo im zase dáva pocit bezpečia. Je to kombinácia sebadôvery a bezpečia, ktorá udržuje sebavedomie nažive a zaisťuje, aby sa k novým situáciám stavalo so starou dôverou, na ktorú sú zvyknutí, pretože sú v sebavedomom a bezpečnom duševnom stave a takým spôsobom zostávajú bez strachu. Dôležitý pracovný pohovor, prezentácia v práci, narodenie a výchova dieťaťa a podobne náročné životné situácie sú väčšinou zvládnuté lepšie a pokojnejšie postojom sebadôvery, ako by to bolo v prípade samého človeka v tej istej situácii.
Choroby a choroby
Sebavedomie človeka sa vyvíja mnoho rokov a vyžaduje si rozsiahly rozvoj osobnosti. Považuje sa preto za stav, duševný zdravie a takmer nemôžu vzniknúť pri (duševných) chorobách. Samozrejme, nielen duševná choroba, ale aj fyzické problémy všetkého druhu môžu znížiť sebavedomie, pretože útočia na sebaúctu človeka. Nízka sebaúcta je jednou z najväčších prekážok sebadôvery a obzvlášť prevláda u tínedžerov a mladých dospelých. Nedostatok sebavedomia spolu s nedostatkom sebaúcty v tomto veku môžu viesť robiť rozhodnutia, ktoré majú zlepšiť schopnosť mať rád seba samého - ale často majú vážne následky. Poruchy stravovania sú dôsledkom tohto cyklu, pretože jedným z dôvodov, ktoré sa u nich môžu vyvinúť, je to, že u postihnutých sa prejaví nedostatok sebavedomia kvôli vonkajšiemu vzhľadu a stratia realistický pohľad na svoje vlastné telo. Vidia skreslený obraz o sebe a reagujú na to, ale už nie na realitu. Nadmerná sebadôvera prameniaca zo sebaúcty sa naopak nazýva patologická narcizmus. Aj tu postihnutý stráca kontakt s realitou, pretože jeho subjektívna sebaúcta mu dáva nadmerne pozitívny obraz. narcizmus sa prejavuje okrem iného prehnaným sebavedomím. Nedostatok sebavedomia nie je problémom len mladých rokov, stáva sa opäť aktuálnym s pribúdajúcim vekom a môže viesť k veľmi podobným klinickým obrazom ako v puberte. Odhaduje sa, že okolo 60. roku života je sebadôvera človeka najvyššia, pretože až do tejto chvíle dokázala dobre rozvíjať svoju sebahodnotu. Seniori nad 60 rokov však môžu mať ťažkosti s udržaním tohto sebavedomia kvôli rôznym sociálnym a zdravie vplyvy. V dospelosti je sebavedomie silne ovplyvnené sociálnymi vplyvmi, ako sú profesionálne alebo rodinné úspechy a neúspechy, priateľstvá a vzťahy. Pretože veľa sociálne žiaducich faktorov má vo vyššom veku tendenciu k väčšej záťaži, je u starších ľudí ťažšie udržať sebadôveru. V spoločnostiach, kde sa na starobu pozerá menej negatívne ako vo väčšine západných krajín, je to však úplne iné. Starnúci ľudia sa tu vnímajú ako stred spoločnosti a vďaka tomu často stále prežívajú zvyšovanie sebavedomia.
