Každý to vie a nikto sa pred tým nemôže chrániť - skôr či neskôr sa každý musí niekedy vyrovnať so smútkom. Našťastie preto, lebo často nemilovaný pocit plní pre nás ľudí zmysluplnú funkciu. Napriek tomu smútok môže tiež ochorieť na ľudí a mať vážne následky.
Čo je to smútok?
Smútok sa všeobecne označuje ako emocionálny stav, ktorý sprevádza veľký smútok, skľúčenosť a hlboký pocit bolesť. Životná chuť človeka klesá, a ak je to potrebné, stiahne sa a izoluje sa od svojho prostredia, aby smútil. Najčastejšou príčinou smútku je strata milovaného človeka. Či už je to odlúčenie od partnera alebo smrť člena rodiny, opustenie blízkou osobou v akejkoľvek podobe, spočiatku z nás ľudí upadne do hlbokého zúfalstva. Ale prečo je to tak? A na konci je azda aj zdravé smútiť?
Funkcia a úloha
Smútok sa asi najlepšie opíše ako proces, ktorý pomáha našej psychike spracovať to, čo sme prežili. Tento proces je rozdelený mnohými psychológmi do štyroch fáz, ale navzájom sa spájajú a nemožno ich striktne rozdeliť. Spočiatku máme my ľudia tendenciu popierať to, čo sme zažili, nechceme to uznať a ignorujeme realitu a tlačíme ju od seba. Počas tejto fázy postihnutí často hlásia stav šok sprevádzané necitlivosťou a otupením. Až v druhej fáze konečne prepuknú emócie a zdá sa, že skutočne zaplavia smútiaceho. Hnev, zúfalstvo, smútok a strach sa striedajú a nie zriedka viesť na nadmerné požiadavky. Výsledkom je, že táto fáza môže viesť k hľadaniu niekoho, kto je vinný, a nakoniec k silným pocitom viny. Tu však existuje nebezpečenstvo, že sa namiesto toho, aby si človek pripustil a prijal smútok, stratiť vinu a hnev. To posledné je absolútne nevyhnutné na spracovanie toho, čo sa stalo; iba tak sa dá zvládnuť smútočná fáza. V tretej fáze procesu postihnutý pomaly dospeje do stavu, v ktorom prijme to, čo zažil, a realita ho dobehne. Každodenný život sa postupne obnovuje, môžu však nastať časté neúspechy, pretože realita naráža na smútok. Proces smútku sa končí fázou preorientovania. Napriek prehre smútiaci vidí opäť nové ciele a perspektívy, čo vedie k novej odvahe čeliť životu. Strata je nakoniec integrovaná do vedomia a môže byť uložená ako skúsenosť. S tým spojené emócie sa stále cítia ako zaťažujúce, ale zároveň sa získava vedomie, že straty možno prežiť a prežiť. Proces smútku je teda mimoriadne nápomocný jav našej psychiky, aby sme sa lepšie vyrovnali s ťažkými stratami. Bohužiaľ však proces smútenia nefunguje sám osebe a vyžaduje si aktívnu spoluprácu dotknutej osoby, aby sa proces mohol skutočne dokončiť. Ak sa tak nestane a smútiaci človek zostane v jednej z etáp smútku bez toho, aby sa posunul vpred, v mnohých prípadoch nastanú vážne následky, ktoré sa dajú nakoniec vyriešiť iba pri patologickom smútku.
Choroby a sťažnosti
Na jednej strane ľudia radi potláčajú smútok, aby nemuseli čeliť bolestivým a nepríjemným pocitom. Na druhej strane žijeme tiež v meritokracii, ktorá nám pravidelne dáva najavo, že iba motivovaní, psychicky vyrovnaní a dokonale zdraví ľudia sú ochotní podať výkon. Málokedy je tu priestor, nehovoriac o čase, pre smútok. Tlak zvonku, aby smútili o niečo rýchlejšie a „nechali to niekedy“, vedie mnohých postihnutých ľudí k tomu, aby sa do nepríjemných pocitov ani nezapájali a radšej sa rozptýlili prácou alebo inými vecami. Spočiatku sa zdá, že to funguje, ale bolesť a smútok nemožno úplne potlačiť a nakoniec sa dostať na povrch. Emócie sa často prejavujú vo forme depresia, ktorá v konečnom dôsledku prinúti postihnutú osobu vysporiadať sa s vlastným emocionálnym svetom a vyhľadať odbornú pomoc, aby sa s podporou ujala procesu smútku. Tu by sa však bežný smútočný proces nemal zamieňať s plným priehrštím depresia; skľúčenie a dočasná strata odvahy čeliť životu sú koniec koncov súčasťou smútku. Nevyriešený smútok môže mať za následok aj ďalšie podmienky, ako napríklad úzkosť a záchvaty paniky, ktoré v konečnom dôsledku určujú každodenný život. Potlačené pocity sa môžu dokonca prejaviť psychosomaticky, napríklad vo forme vytrvalých nevoľnosť, časté bolesti žalúdka alebo bolesti hlavya konštantná únava a vyčerpanie. Trpiaci ľudia tiež často hlásia poruchy spánku a nočné mory. Smútok sa môže prejaviť rôznymi príznakmi, ale v žiadnom prípade by sa nemal ignorovať, ale riešiť, bez ohľadu na to, ako dlho proces smútenia trvá. Všeobecne možno konštatovať, že proces smútku musí byť individualizovaný a nedá sa predvídať, ako dlho postihnutá osoba „môže“ trpieť alebo kedy bude musieť znova fungovať. V závislosti od osobnosti a závažnosti straty sa proces smútenia môže veľmi líšiť a nedá sa určiť plošne.
