Zriedkavé chirurgické indikácie
Menej časté, ale nie zanedbateľné, sú operácie na hrudníku v prípade zlyhania alebo nedostatočnej počiatočnej liečby. Môže byť nevyhnutný chirurgický zákrok v prípadoch opakovanej akumulácie tekutín v úzkej medzere medzi pľúca a truhla (opakujúci pleurálny výpotok), nedostatočne liečiteľné, úzko definované zrasty pľúcneho tkaniva (bronchiektázie), pľúcne tuberkulóza ktorý sa nehojí napriek liečbe pomocou antibiotiká, a tiež v prípadoch opakovaného vytvárania hnisavej dutiny vo vnútri pľúca tkanivo, ktoré sa nedá dlhšie ošetrovať (opakujúce sa pľúca absces). To isté platí, ak a pľúca sa zrúti v dôsledku odstránenia pripájacích síl, ktoré normálne držia pľúca k hrudníku, a tým zabezpečujú jeho vývoj, a ak dôjde k hromadeniu vzduchu mimo jednej pľúca (spontánne pneumotorax), ako aj pri prvom výskyte, keď sa iné terapeutické alternatívy ukážu ako neúčinné, alebo v prípade chronického hnisania tkaniva obklopujúceho pľúca (pleurálna empyém).
Terapia
V prípade choroby pľúc vyžadujúce chirurgické ošetrenie, chirurgická oblasť je už chorobou presne ohraničená. Aj keď je rozsah chirurgických zákrokov v obidvoch prípadoch rovnaký, jednotlivé liečebné techniky sa navzájom veľmi líšia a musia sa samozrejme prispôsobiť každému prípadu, choroba a pacient. Otvorenú chirurgiu (torakotómiu) je možné v zásade odlíšiť od minimálne invazívnej torakoskopie poskytovanej pomocou videa (VATS). Pri otvorenej chirurgii sa prístup do operačnej oblasti obvykle získava rezom do strany niekoľkých centimetrov truhla múr.
V niektorých prípadoch je však na prehliadku a ošetrenie väčších plôch nevyhnutné úplné otvorenie hrudníka od stredu spredu. VATS naopak pracuje s kamerou, ktorá je zavedená v anestézii cez malý kožný rez medzi rebrá na povrch pľúc, čo poskytuje chirurgovi jasný výhľad. Prostredníctvom druhého a možno tretieho prístupu je potom možné do zorného poľa a činnosti priviesť rôzne nástroje, ktoré sa nakoniec použijú.
Oba typy samozrejme ponúkajú určité výhody a špecifické riziká. Všeobecne sa dá povedať, že minimálne invazívne zákroky dosahujú kozmeticky príjemnejšie výsledky a pacient sa po operácii môže zotaviť rýchlejšie, pretože rany sú menšie, zvyčajne menej bolestivé a preto menej nepríjemné. Nevýhodou tohto postupu je však len to: Menšie rezy a malé chirurgické nástroje znamenajú, že sú možné iba malé zákroky, ktoré sa tiež musia uskutočňovať relatívne blízko k povrchu tela pacienta.
Často je možné dosiahnuť iba pár centimetrov hĺbky. Okrem toho je pre chirurga často ťažšie jasne vidieť a hodnotiť oblasť, ktorá sa má ošetrovať. Preto v mnohých prípadoch choroby pľúc ktoré si vyžadujú chirurgické ošetrenie, bude sa stále rozhodovať proti minimálne invazívnym a v prospech otvorenej operácie.
V rámci tohto zákroku je možné mnoho rôznych chirurgických zákrokov: V závislosti od klinického obrazu a stav pacienta sú možné všetky varianty, od úplného odstránenia pľúc (pneumektómia), po oddelenie časti postihnutých pľúc (lobektómia) až po odstránenie niekoľkých menších pľúcnych segmentov (resekcia segmentu). Pre niektoré špeciálne prípady boli zavedené aj špecializované liečebné postupy, ako napríklad odstránenie kože ležiacej na pľúcnom tkanive (pleurektómia) alebo zavedenie špeciálneho mastenca (mastenca) do dutiny medzi pľúcami a truhla, ktorého účelom je dosiahnuť spojenie oboch zložiek (pleurodéza). Pred každou operáciou je nevyhnutný dôkladný test funkcie pľúc, aby sa dalo posúdiť, či pacient môže danú operáciu prežiť a či je po chirurgickom zákroku stále k dispozícii dostatočné množstvo dobre fungujúceho pľúcneho tkaniva, ktoré by jeho telu dodávalo kyslík.
Okrem toho vždy existuje otázka, či je operácia stále uskutočniteľná. Napríklad pri karcinóme alebo odstránení nádoru musí byť splnených niekoľko dôležitých kritérií, vrátane skutočnosti, že ani polovica pľúc nemusí byť chorobou ovplyvnená a že cudzie teleso musí byť jasne definované a tak ľahko odstrániteľné. Ak sa neuplatňuje jedno alebo viac z týchto kritérií, predpokladá sa situácia, ktorá je ťažko alebo dokonca nemožná, pri ktorej sa vyžaduje iné (neoperatívne) ošetrenie alebo dokonca čisto paliatívnej starostlivosti je označené.
Na diagnostiku a nepochybné zistenie choroby pľúc , ktoré si vyžadujú chirurgickú liečbu, je k dispozícii niekoľko čiastočne doplnkových, čiastočne prekrývajúcich sa vyšetrení a metód. Prvým krokom v prípade nejasného klinického podozrenia na pľúcne ochorenie je röntgen hrudníka (hrudníka), ktorý sa štandardne berie v dvoch rovinách spredu aj zboku. Snímky počítačového tomografu (CT) sú dôležité pre dôkladnejšie vyšetrenie a diferenciáciu, ale aj pre prípravu a plánovanie chirurgického zákroku.
V niektorých prípadoch (napr. U detí alebo pri zvláštnych problémoch) je mysliteľné aj zobrazovanie magnetickou rezonanciou (MRT). Možné invazívne diagnostické postupy sú však špecifické pre pľúca: Pomocou endoskopu sa dýchacie cesty môžu byť vyšetrené až do jednotlivých priedušiek (bronchoskopia) alebo do pľúc ako celku (torakoskopia, pozri VATS). Veľkou výhodou týchto vyšetrení je možnosť odobrať vzorku (biopsia) oblastí podozrivých tkanív, ktoré je potom možné patologicky preskúmať a klasifikovať, a priame zobrazenie pľúc bez falšovania projekcií alebo zložitej rekonštrukcie v počítači. Tieto vyšetrenia sa však nedajú vykonať bez anestézie, preto sa riziko pri takýchto invazívnych vyšetreniach zvyšuje.
Ak infekčné ochorenie pľúc je podozrenie, musí sa vždy zahájiť mikrobiologická diagnostika. Za týmto účelom sa kultivačné médiá naočkujú v laboratóriu vzorkami spúta, na ktoré pacient vykašľal, alebo prípadne prítomnou preplachovacou kvapalinou, ktorá by mala voľne preplachovať priedušky. To samozrejme platí aj pre dnes už zriedkavý prípad pľúc tuberkulóza.
Aký typ vyšetrenia sa nakoniec vyberie, závisí od typu podozrenia na ochorenie, skúseností lekára a do istej miery aj od štandardných pokynov príslušnej nemocnice. Možná prognóza alebo liečebný zámer (vyliečenie alebo zmiernenie bolesť?) tiež určuje rozsah aparatívnej diagnostiky.
Z tohto dôvodu je takmer vždy možné niekoľko rôznych diagnostických ciest, ale všetky môžu viesť k rovnakému výsledku. Spravidla sa použije kombinácia dostupných možností, aby bolo možné čo najjasnejšie a najpresnejšie znázorniť a posúdiť pacientove pľúca a hrudník. Na základe toho možno potom spolu s pacientom určiť optimálnu liečbu, či už s chirurgickým zákrokom alebo bez neho, v závislosti od diagnózy a typu ochorenia a pri zohľadnení jeho želaní a predstáv.
Všetky články v tejto sérii:
