Psychedukácia má celkom všeobecne nárok na preklad komplikovane znejúcich lekárskych alebo vedeckých faktov do jazyka zrozumiteľného pre laika. Pacienti a tiež ich príbuzní by mali byť postavení do pozície, aby boli schopní presne posúdiť, čo napríklad diagnózy alebo terapie návrhy sú o.
Čo je to psychoedukácia?
Psychedukácia, si všeobecne kladie za cieľ prekladať komplikovane znejúce lekárske alebo vedecké fakty do jazyka, ktorý je zrozumiteľný aj pre laikov. Slovo eduction pochádza z latinského jazyka, educare translation translation znamená byť vyvedený. Je to teda myslené na pohyb a viesť pacientov zo stavu neskúsenosti a nevedomosti do bezpečného stavu vedomostí. Psychedukácia sa tiež chápe ako sprievodca svojpomocou, správnym sebahodnotením a nabáda k sebestačnému konaniu. Bohužiaľ, vysoké požiadavky na psychoedukáciu nie je možné vždy adekvátne implementovať v každodennej klinickej praxi, a to v ambulantných aj ústavných zariadeniach. Psychoterapia stále nie je zahrnutá v lekárskych štúdiách, alebo len okrajovo, a preto sa pacienti s určitými diagnózami, ktoré menia život, často cítia bezmocní a zostávajú osamelí. V systéme zdravotnej starostlivosti však teraz nastáva zmena myslenia, o ktorej sa odborníci domnievajú, že je to spôsobené aj prechodom tzv. Práva pacientov Zák. Iba pacienti, ktorí rozumejú povahe ochorenia, môžu rozhodovať na vlastnú zodpovednosť alebo porozumieť potrebným liečebným krokom lekára. Psychoedukácia si kladie za cieľ umožniť pacientom všetkých lekárskych odborov, aby skutočne pochopili, čo sa týka diagnostiky, terapie plánovanie a zvládanie chorôb. Do tohto procesu je potrebné investovať veľa času.
Funkcia, účinok a ciele
Podstatou psychoedukácie je terapeuticky riadený sprievod pacientov a v prípade potreby ich príbuzných na ceste k získaniu ďalších poznatkov a znalostí o ich vlastnej chorobe. Nevyhnutné ošetrenie Opatrenia pri určitých chorobách alebo svojpomocné stratégie sú tiež súčasťou sprievodného procesu psychoedukácie, ktorý zvyčajne prebieha dlhší čas. V ideálnom prípade by mala mať psychedukácia holistické zameranie a mala by pacientom umožniť pozerať sa aj za hranice svojej choroby. Iba veľmi málo kliník má vlastných vyškolených psychedukátorov, ktorí sa zaoberajú oprávnenými obavami pacientov. Pacienti by sa však nemali báť agresívne vyžadovať potrebné informácie o povahe a možnostiach liečby ich choroby. Dobrý psychoedukačný proces sa nepovažuje za úplný, kým pacient nie je takpovediac odborníkom na svoje vlastné ochorenie a nezíska o ňom odborné vedomosti. V lekárskej reči sa termín psychoedukácia začal objavovať častejšie až v 1980. rokoch. Ide o anglicizmus, preto bol termín prijatý z angličtiny a odvtedy uľahčil medzinárodnú vedeckú výmenu v tejto oblasti. Po prvýkrát sa na psychiatrii uplatnila hĺbková forma psychoedukácie, pretože najmä psychotické alebo psychiatrické klinické obrazy neboli pacientmi správne pochopené z hľadiska ich masívneho vplyvu na život. Z tejto čisto psychiatrickej psychoedukácie sa potom rozšírila na ďalšie lekárske oblasti, takže napríklad dnes existuje aj hovoriť internej alebo ortopedickej psychoedukácie. V klinickej oblasti sa dnes pacienti často stretávajú s psychoedukačnými skupinami, často však pod úplne inými názvami. Napríklad psychoedukácia je často skrytá za rodinnými skupinami, psychóza skupiny alebo informačné skupiny o určitých klinických obrazoch. Svojpomocné skupiny pod odborným vedením a vedením tiež často využívajú psychoedukačné prvky na zvládanie chorôb a lepšie porozumenie chorobných vzorcov. Pychoedukácia môže mať preto formu skupinových stretnutí, ale nie je to nevyhnutne povinné, pretože existujú rôzne formy psychoedukácie. Psychoedukačná konverzácia jednotlivca je určite najbežnejšou formou. Terapeut sa snaží vysvetliť určité formy terapie alebo pozadie choroby pre pacienta alebo jeho príbuzných spôsobom, ktorý je čo najzrozumiteľnejší a najjasnejší. Počas psychoedukačného procesu môže a malo by sa uskutočniť stretnutie s otázkami a odpoveďami; nemal by to byť vyslovene iba prednáška alebo dokonca monológ terapeuta. Psychoedukácia v skupine sa často ukázala ako mimoriadne užitočná, pretože pacienti majú často rovnaký osud s určitou chorobou a môžu si navzájom navzájom vymieňať informácie. To môže podporiť proces obnovy a pomôcť lepšie zvládať krízové situácie v budúcnosti.
Riziká a špeciálne vlastnosti
Psychoterapia je obzvlášť užitočná, ak sú choroby obzvlášť psychicky stresujúce. Môžu to byť psychiatrické choroby, ale aj fyzické choroby ako napr cukrovka, hučanie v ušiach, neurodermatitída, astma, Alebo rakovina, ktoré zas pôsobia na psychiku. Účasť v psychoedukačnej skupine však nie je vhodná pre všetkých pacientov. Ak je v kontexte akútneho schizofrenika narušená schopnosť myslieť, sústrediť sa alebo venovať pozornosť psychóza, potom by psychoedukácia mohla dokonca viesť k zhoršeniu klinického obrazu. Nadmerne vzrušeným, manickým alebo veľmi úzkostným pacientom tiež nemožno poskytnúť psychoedukačné poradenstvo. V týchto prípadoch, kde samotných pacientov nie je možné osloviť vzdelávacími prostriedkami, sa však osvedčilo zodpovedajúcim spôsobom vyškoliť svojich príbuzných. Je to preto, že príbuzní majú doma dôležitú podpornú funkciu a ak sú dobre poučení o psychoedukácii, riziko relapsu z duševná choroba môžu byť často výrazne znížené. V ideálnom prípade sú príbuzní psychoedukačne vyškolení ako ko-terapeuti pred prepustením duševne chorého pacienta. Dlhodobým cieľom každej psychoedukácie musí byť informovanie a poučenie pacientov tak dobre, aby bolo možné správne a včas priradiť sťažnosti a v priebehu rokov sa naučili lepšie a lepšie zvládať chronické choroby.
