Syndróm vyhorenia je emocionálne preťaženie, ktoré sa často mylne považuje za a duševná choroba, ku ktorému dochádza hlavne po alebo počas trvalého preťaženia. Mnoho pacientov popisuje syndróm vyhorenia ako „niekto vytiahol zástrčku zvonku“. Duševné a fyzické schopnosti každého človeka sú obmedzené, ale každý človek má svoj vlastný limit v individuálnej nemerateľnej hodnote.
Počas dlhotrvajúceho stresu sa ľudské telo musí tejto „extrémnej situácii“ prispôsobiť. To má za následok zmenu hormónu vyvážiť, zmenený spánkový rytmus a zmenený imunitný systém. Stres hormóny ako je kortizol, norepinefrín alebo glukagón sa vyrábajú vo väčšom množstve a zaisťujú rýchlejší tlkot srdca spaľovanie tukov poskytnúť viac cukru pre stres.
Ľudské telo je schopné udržiavať a znášať tento trvalý stres po určitú dobu bez toho, aby utrpelo akékoľvek škody. Ak však nepretržitý stres bude pokračovať, môže to viesť ku kolapsu, vyhoreniu. Aby sa zabránilo vyhoreniu, je možné prijať rôzne preventívne opatrenia.
Prevencia všeobecne
Všeobecne existujú rôzne formy preventívnych opatrení (prevencia) na predchádzanie vyhoreniu. K syndrómu vyhorenia môže dôjsť, keď má pacient príliš idealistické názory a chce ich za každú cenu presadiť. Ak to potom vedie k chybám alebo neúspechom, pacient sa cíti veľmi urazený a reaguje znova a znova s bezcitnosťou a averziou (apatia).
Tu je najdôležitejšou prevenciou to, že si pacient sám prizná, že žiaden človek nie je neomylný a že každý robí chyby, aj keď naberajú rôzne rozmery. Ďalšou veľmi dôležitou prevenciou pre pacientov, ktorým hrozí vyhorenie, je stanovenie si vlastných cieľov, o ktorých vie, že ich môže dosiahnuť. Pacienti, ktorí trpia syndrómom vyhorenia, si často vopred stanovia veľmi vysoké ciele, napríklad dosiahnutie manažérskej pozície v ich spoločnosti.
Ak sa potom niekto iný dostal na pozíciu, hoci sa niekto usiloval, mohlo by to viesť k poruche, vyhoreniu. Preto je dobré a dôležité mať ciele a želania, ktoré by sa však nemali dosahovať s príliš veľkými ambíciami, a najmä neúspechy by sa nemali považovať za osobnú porážku, ale skôr by sa mali snažiť tieto neúspechy riešiť profesionálne. Ďalšou dôležitou prevenciou, ako zabrániť vyhoreniu, je správna kompenzácia.
Niektorí pacienti sa ponáhľajú do zamestnania a pracujú ďaleko viac ako 40 hodín týždenne, nadčasy sa neoslavujú, ale hromadia sa čoraz viac. Alebo sa iní pacienti stanú úplne pohltení svojou rodinou a urobia všetko pre to, aby chorá matka alebo malé dieťa boli v poriadku 24 hodín a nič mu nechýbalo. To vedie k trvalému preťaženiu, ktoré potom môže viesť k tomu, že pacient bude niekedy vyhorený.
Aby sa tomu zabránilo, je nesmierne dôležité nájsť a vyvážiť. To vyvážiť vyzerá u každého jednotlivého pacienta veľmi odlišne, je to však jedno z najdôležitejších preventívnych opatrení proti syndróm vyhorenia. Napríklad kurz maľby, návšteva cirkevného zboru, týždenné školenie na Zumbe alebo večerná prechádzka lesom môžu prispieť k tomu, že pacient bude mať niekoľko hodín fyzickej a psychickej úľavy, počas ktorej myslí iba na seba a nie na prácu, rodinné alebo iné problémy.
Tento čas pre seba je veľmi dôležitý ako prevencia pred syndrómom vyhorenia. Je tiež dôležité, aby počas tejto doby nevznikli žiadne pocity viny. Každý človek niekedy potrebuje nejaký čas pre seba a počas tohto obdobia sa musí práca alebo rodina zaobísť bez pacienta. Toto priznanie, že človek nemôže pracovať nepretržite 24 hodín denne, je tiež dôležitou prevenciou proti a syndróm vyhorenia.
Všetky články v tejto sérii:
