úvod
Depresia je zďaleka najbežnejšia duševná choroba. Vyrovnať sa s depresia, je nevyhnutné zapojiť životné prostredie, najmä partnera a rodinu. Čo presne však opatrovatelia môžu a majú robiť, je pre nich zvyčajne nejasné, pretože nedostatočne rozumejú chorobe a potrebám pacienta.
Čo môžem ako partner urobiť, aby som ťa podporil?
V prvom rade je to pochopenie choroby. Pretože depresia je vlastne choroba, nielen problém s náladou. Je preto dôležité interpretovať a akceptovať príznaky partnera ako také, aj keď sa z vlastného pohľadu javia ako nezmyselné.
Depresívni pacienti nemôžu jednoducho „dať dokopy“ alebo logickým myslením rozpoznať absurdnosť ich príznakov. Preto by sa malo hovoriť o pocitoch a bremene, nerobiť žiadne úsudky a dať partnerovi príležitosť podeliť sa o zlé myšlienky, a tak ich zmierniť. Uľaviť vám môže aj obmedzenie každodenných činností, pretože depresii často chýba pohon aj na tie najmenšie úlohy.
Partner sa tiež môže pokúsiť postihnutého rozptýliť spoločnými aktivitami a záľubami a prelomiť tak jeho depresívne myšlienkové vzorce. To, čo pomáha podrobne, veľmi závisí od pacienta. Ideálneho partnera by preto mal v najlepšom prípade poradiť lekár alebo terapeut a mal by sa podieľať na liečbe.
Mám nechať partnera samého alebo sa ho pokúsiť aktívne podporovať?
To veľmi závisí od toho, čo daná osoba v situácii toleruje. Všeobecne by sa malo zabrániť ponoreniu do depresívnej myšlienkovej špirály a malo by sa usilovať o aktívne prerušenie myšlienkových vzorcov rozptýlením a spoločnými aktivitami. Ak však ide len o ďalšiu záťaž z dôvodu okamžitého nedostatku riadenia a radosti pacienta, nutkanie byť aktívnym môže v tejto situácii príznaky zhoršiť.
Ak pacient preto prijme aktívnu podporu, je to určite prospešné. Ak to odmietne, človek by sa nemal snažiť presvedčiť ho, aby niečo urobil. V takýchto situáciách je jediným spôsobom, ako pomôcť, reagovať na súčasné myšlienky a obavy, ak sa ich chce dotknutá osoba podeliť.
Najdôležitejšou zásadou vo všeobecnosti je brať depresiu vážne. Aj keď je rozsah náladovosti často nepochopiteľný, základné starosti a problémy sú pochopiteľné. S porozumením preto možno reagovať na postihnutú osobu a nenechať ju v situácii samotnú. To, či sa to dosiahne spoločným pôsobením alebo pokojom, závisí od pacienta.
