Vonocepcia spolu s interocepciou tvoria celok ľudského vnímania. Extrocepcia je vnímanie vonkajších stimulov špecializovanými senzorickými bunkami, ktoré sa nazývajú extroceptory. Spracovanie podnetov nastáva centrálne nervový systém a môžu byť narušené pri neurologických ochoreniach.
Čo je to exteroception?
Extrocepcia je vnímanie vonkajších stimulov špecializovanými senzorickými bunkami, ktoré sa nazývajú extroceptory, ako sú senzorické bunky v uchu. Ľudské vnímanie umožňuje ľuďom vytvárať si obraz o sebe a svojom okolí. Vnímanie vnútorných podnetov a vnímanie vonkajších podnetov tvoriť celková vnemová schopnosť človeka. Vnútorné podnety sú vnímané zvnútra tela a sú tak významnou súčasťou sebaponímania. Vonkajšie podnety sú všetky vonkajšie podnety prostredia, ktoré umožňujú človeku vnímať vonkajší svet. Vnútorné vnímanie je odpočúvanie. Vonkajšie vnímanie sa analogicky nazýva exterocepcia. Skladá sa z vizuálneho, sluchového, chuťového, čuchového a vestibulárneho vnímania. Okrem toho sa počíta aj citlivosť. Rovnako ako vnútorné vnímanie, aj vonkajšie vnímanie pracuje so senzorickými bunkami špecializovanými na stimuly, ktoré sa nazývajú receptory. Receptory vonkajšieho vnímania sú extroceptory. Sú zodpovední za príjem vonkajších stimulov, spracovanie stimulov a prenos informácií o stimuloch vo fyziologicky spracovateľnej forme. Vedenie stimulu sa deje aferentnými dráhami a zameriava sa na stred nervový systém, kde sa kombinujú podnety z okolia a vstupujú do vedomia ako komplexný obraz.
Funkcia a úloha
Exteroceptory sú prvým miestom, cez ktoré vonkajšie podnety prechádzajú na svojej ceste do ľudského tela. Každý z týchto receptorov je špecializovaný na špecifické podnety. Podnet molekuly viažu sa na určené miesta, aby excitovali receptor, ktorý premieňa stimul na fyziologickú formu nervovej excitácie. Existujú napríklad špecializované extroceptory na snímanie vibrácií, dotykov, teploty a mnohých ďalších vonkajších stimulov. Opakom extroceptorov sú interceptory, ktoré merajú vnútorné podnety. Percepčné štruktúry, ako napríklad citlivosť muskuloskeletálneho systému na hĺbku, registrujú vonkajšie aj vnútorné podnety, a preto ich možno označiť ako interoceptory a exteroceptory súčasne. Exteroceptory zahŕňajú receptory, ako sú Vater-Paciniho telieska na vnímanie vibrácií alebo Meissnerove telieska a Ruffiniho telieska na registráciu hmatu, tlaku a tlakových rozdielov. Fotoreceptory oka sú vnímavé na svetlo a vlasy bunky vo vnútornom uchu umožňujú sluchové vnemy. Všetky exteroceptory sú vzájomne prepojené cez prvý neurón s druhým neurónom. Bunkové telieska exteroceptívnych neurónov sa nachádzajú v chrbtici zhluk nervových buniek. Ich stredové výbežky prechádzajú cez zadné dráhy šnúry bez prepínania alebo kríženia a tak sa dostanú k jadru gracilis alebo nucleus cuneatus. Iba tu sa informácie prepnú na druhý neurón. Vlákna pochádzajúce odtiaľ sa nazývajú fibrae arcuatae internae a tiahnu sa smerom k talamus. V decussatio lemnisci medialis sú účastníkmi kríženia. V jadre ventralis zozadu talamus, vlákna sa ukončia a informácie z exteroceptorov sa prepnú na tretí neurón. Tento tretí neurón prechádza cez radiatio thalami superior alebo crus posterior od capsula interna a odtiaľ dosahuje primárny somatosenzitívny mozog centrum v postcentrálnom gyre. Tam sa nachádzajú oblasti Brodmann 3,2 a 1. V mozog, okrem uchovávania, klasifikácie a interpretácie exteroceptívnych vnemov sa v prípade potreby objaví aj počiatočná stimulačná reakcia. Exterocepcia je niektorými autormi rozdelená na epikritickú citlivosť a protopatické vnímanie. Epikritická citlivosť je definovaná ako vnímanie jemného dotyku, vnímania vibrácií a vnímania tlaku a vykonáva sa pomocou dvojbodovej diskriminácie. Informácie zhromaždené týmto spôsobom sa dostanú do mozog cez zadné dráhy šnúry fasciculus gracilis a fasciculus cuneatus. Pod protopatickým vnímaním autori myslia bolesť a vnímanie teploty, ktoré sa dodáva do mozgu prednou šnúrou traktus spinothalamici anterior et laterales.
Choroby a choroby
Exterocepcia môže byť nenávratne poškodená neurologickými chorobami alebo traumatickými léziami zúčastnených nervových štruktúr, a môže tak byť trvale narušená. Medzi príčinné choroby v tejto súvislosti patria choroby centrálneho nervu, ako napr roztrúsená skleróza alebo ochorenia periférnych nervov ako napr polyneuropatia. Extroceptívnym percepčným poruchám však nie vždy predchádzajú skutočné lézie nervov. V niektorých prípadoch je narušená iba senzorická integrácia externých informácií. Táto integrácia sa vyskytuje v mozgu a zodpovedá kombinácii viacerých stimulov do celkového obrazu stimulu. Environmentálny obraz je teda produktom presnej interakcie jednotlivých zmyslov. Poruchy senzorickej integrácie bránia tejto interakcii. Poruchy senzorickej integrácie zvyčajne súvisia s pozornosťou človeka a zodpovedajú senzorickej hyposenzitivite na určité vonkajšie podnety. Mozog musí vyberať zmyslové podnety, aby sa nepreťažil. Pozornosť voči vonkajším podnetom je primerane obmedzená a nie vždy primerane rozložená. Napríklad udržiavanie držania tela na základe vonkajších podnetov si vyžaduje pozornosť, ktorá môže súčasne chýbať aj iným činnostiam. Poruchy senzorickej integrácie s posturálnou slabosťou sa tak často prejavujú napríklad pri chronickom nepokoji. Precitlivenosť hmatového a proprioceptívneho aparátu sa prejavuje nedostatočným pohybovým plánovaním a neobratnosťou. Precitlivenosťou v tejto oblasti sú poruchy modulácie a neumožňuje nervový systém adekvátne filtrovať, čo má za následok hmatovú obrannosť. Zabráni sa tak neočakávaným dotykom a môže dôjsť k sociálnej úzkosti. Najčastejšie, ale nie výlučne, sú deti postihnuté poruchami integrácie. Niekedy sa senzoricko-integračné poruchy vyvinú z neurologických porúch ako napr mŕtvica. V takom prípade sa používa termín porucha SI. Konkrétnym príkladom poruchy s integratívnou senzorickou poruchou je autizmus, ktorý sa často vyznačuje aj zmenenými bolesť vnímanie.
