Choroby spojené s inzulínom
Metabolické ochorenie známe ako inzulín odpor (synonymum: pre-cukrovka) je predbežným štádiom cukrovky 2. typu. Teraz sa dokázalo, že príčiny tohto ochorenia majú silnú genetickú zložku. Štúdie preukázali, že 40% detí, ktorých rodičia majú typ 2 cukrovka Trpieť na inzulín odolnosť.
Ak sú postihnutí dvaja rodičia, pravdepodobnosť stúpa na 80%. Nie každý pacient postihnutý inzulín je potrebné vyvinúť úplný obraz typu 2 cukrovka. V mnohých prípadoch zostáva iba znížená citlivosť inzulínovo špecifických receptorov na ich väzobných partnerov.
Inzulínová rezistencia možno klinicky diagnostikovať stanovením tzv pôst krv hladina glukózy. A krv hladina glukózy viac ako 100 až 125 mg / dl by sa mala interpretovať ako včasné varovné znamenie. V takýchto prípadoch by malo byť zamerané na stanovenie takzvanej hodnoty HbA1c.
Zatiaľ čo krv hladina glukózy v pre-cukrovke môže byť v mnohých prípadoch len mierne zvýšená, takmer u všetkých postihnutých osôb je možné zistiť veľké množstvo inzulínu v krvi. Osudná vec pri čistom inzulínová rezistencia je skutočnosť, že je zvyčajne úplne bez príznakov, az tohto dôvodu sa zvyčajne diagnostikuje až po poškodení pankreasu. Cukrovka 1. typu je založená na absolútnom deficite inzulínu (synonymum: primárny inzulín-dependentný diabetes).
Kvôli genetickému defektu a vzniku zvláštnych protilátky namierené proti beta bunkám pankreasusú bunky produkujúce inzulín zničené. Výsledkom je, že orgán už nie je schopný produkovať dostatočné množstvo tkanivového hormónu a uvoľňovať ho do krvi. Glukóza prijímaná jedlom sa už nemôže absorbovať alebo iba nedostatočne v bunkách tukové tkanivo, svaly alebo pečeň.
krvný cukor hladina u postihnutých pacientov je zvyčajne na veľmi vysokej úrovni (hyperglykémia). Toto stav má niekoľko nebezpečenstiev. Na jednej strane nemôžu byť rôzne bunky zásobené dostatočným množstvom cukru.
To znamená, že im nemožno dodať dostatok energie a môžu vykonávať svoje úlohy iba nedostatočne. Ak sa diabetes 1. typu nelieči, vedie to z dlhodobého hľadiska k prekysleniu krvi a vážnemu narušeniu mnohých metabolických procesov v tele. V najhoršom prípade môže cukrovka 1. typu viesť dokonca k smrti. Táto forma nedostatku inzulínu je všeobecne známa ako juvenilná cukrovka.
Dlhodobo sa predpokladalo, že najmä mladí ľudia trpia cukrovkou 1. typu. Ani dnes nemožno túto skutočnosť úplne poprieť, pretože vekový vrchol pri prvom výskyte tejto formy cukrovky je medzi 11 až 14 rokmi. Existujú však aj prípady, keď sa u postihnutých pacientov neprejavia prvé príznaky až do stredného veku.
Liečba cukrovky typu 1 sa zvyčajne uskutočňuje externým prívodom inzulínu. To je možné dosiahnuť orálnym podaním alebo injekciou hormónu. Najmä u detí sa v súčasnosti používa takzvané inzulínové pumpy.
Na rozdiel od cukrovky typu 1, ktorá sa od začiatku vyznačuje nedostatkom inzulínu, je táto forma cukrovky v počiatočných štádiách založená na nesprávnej funkcii špecifických inzulínových receptorov. Najmä inzulínové receptory pečeň, svalové a tukové bunky postupne strácajú schopnosť reagovať na tkanivový hormón. Táto etapa je v medicíne známa ako inzulínová rezistencia.
Cukrovka 2. typu sa v mnohých učebniciach nazýva aj relatívny nedostatok inzulínu. V počiatočnej fáze pankreasu sa snaží kompenzovať existujúcu inzulínovú rezistenciu zvýšením produkcie a vylučovania hormónu. Z dlhodobého hľadiska tento kompenzačný mechanizmus preťažuje pankreas.
S progresiou rezistencie na receptor už nie je možné mobilizovať množstvo inzulínu, ktoré by bolo adekvátne nižšie krvný cukor úrovniach. Po počiatočnej inzulínovej rezistencii teda nasleduje nedostatok inzulínu. Najmä v tomto okamihu vykazuje väčšina pacientov nešpecifické príznaky ako napr únava, slabosť, hlad a prírastok hmotnosti. Depresívne nálady môžu byť navyše prvou indikáciou prítomnosti cukrovky 2. typu. Kvôli veľmi nešpecifickým znakom je táto forma cukrovky zistená zvyčajne neskoro.
Všetky články v tejto sérii:
