Pohyb človeka ovplyvňujú rôzne psychické procesy ako napr koncentrácie alebo emocionalita. Táto kauzálna interakcia sa nazýva psychomotorická aktivita.
Čo je to psychomotorická terapia?
Pojem „psychomotorika“ zahŕňa jednotu motorických a duševných procesov a pojem „psychomotorika“ označuje podporu rozvoja pomocou pohybu, ktorý je dnes čoraz rozšírenejší. Existujú rôzne školy psychomotricity, ktoré zdôrazňujú súhru psychologických skúseností a rozvoj vnímania a motoriky. Jednotlivé školy predstavujú rôzne predpoklady, ako sa môže narušený pohyb vyvíjať. Tieto koncepcie sledujú rôzne dôrazy a sú tiež zhrnuté pod pojmami mototerapia, motopedika, motopedagógia, pohyb. terapie alebo pohybová pedagogika. Základným predpokladom psychomotricity je, že rozvoj osobnosti treba vždy chápať holisticky. To znamená, že fyzické a psychologické oblasti sú vzájomne prepojené a pohybové zážitky treba vždy chápať ako zážitky zo seba. Napríklad postoj človeka vždy hovorí niečo o jeho duševnom stave. To platí aj pre deti: pohyby majú nielen vplyv na ich motoriku, ale ovplyvňujú aj vnímanie ich vlastných schopností. Obzvlášť u detí sú racionálne, emočné a mentálne procesy veľmi silne prepojené. Emócie sa teda vyjadrujú aj pohybom, vďaka čomu sa napríklad pohybové hry oveľa ľahšie stýkajú s deťmi. Pojem „psychomotorický“ preto zahŕňa jednotu motorických a duševných procesov a pojem „psychomotorika“ označuje podporu rozvoja pomocou pohybu, ktorý je dnes čoraz rozšírenejší. Ernst Kiphard je považovaný za praotec psychomotricity, ktorého športové programy pre agresívne deti a deti s poruchami správania mali pozitívny vplyv na ich emocionálny vývoj. Podľa Kipharda sú motorické abnormality u detí trpiacich problémami so správaním spôsobené minimálnou mozgovou dysfunkciou. Výsledkom sú deficity v oblasti pohybu alebo vnímania a následne hyperaktivita, motorický nepokoj, koncentrácie poruchy alebo inhibované správanie. Podľa Kipharda je však možné motorickou aktivitou stabilizovať a harmonizovať osobnosť detí a dospievajúcich. Napríklad Kiphard na trénovanie používal trampolínu koordinácie a pohyb.
Funkcia, účinok a ciele
Kiphardov koncept sa však považoval za príliš deficitný a nakoniec sa vyvinul, čím sa do popredia dostal pohľad dieťaťa. Objavili sa nové prístupy, napríklad prístup zameraný na dieťa podľa Meinharta Volkamera alebo Renate Zimmerovej. Tento prístup je podobný hre Virginie Axline terapie a má poskytnúť deťom sociálne zážitky i priestor pre pohyb, aby sa naučili pohybom vyjadrovať a prekonávať svoje problémy. Pohybové zážitky sú kontrolované iba mierne a ich cieľom je posilniť sebakoncepciu detí. Podľa prístupu založeného na kompetenciách sa u detí trpiacich pohybovými poruchami vyskytujú aj psychologické problémy, ktoré majú kompenzovať nedostatok pohybového správania. Napríklad prístup zameraný na kompetencie chápe agresivitu ako vyjadrenie problému v motorickej oblasti. V tejto súvislosti môže psychomotorika pomôcť pri následnom budovaní pohybových kompetencií. Jürgen Seewald je naopak predstaviteľom chápavého prístupu k psychomotricite. Vypracoval takzvané vzťahové alebo telesné témy detí, pomocou ktorých možno rozpoznať príčinu problémov. V psychomotorickom prostredí je potom možné tieto ťažkosti následne spracovať a prekonať. Marion Esser predstavuje prístup, ktorý je hĺbkovo psychologicky zameraný. Pohyb je pre ňu tiež vnútorným pohybom, pričom teoretickými základmi sú Gestaltova psychológia, vývojová psychológia a psychoanalýza. Systémová psychomotricita chápe psychomotorický vývoj ako adaptáciu na príslušné sociálne prostredie. Preto je potrebné skúmať a liečiť medziľudské vzťahy aj u detí, ktoré trpia motorickými abnormalitami. Rôzne prístupy psychomotricity sa používajú hlavne na detskej alebo adolescentnej psychiatrii. Využitie príslušnej školy psychomotoriky závisí od psychomotorika, ktorý prácu vykonáva. Cieľom je dosiahnuť čo naj holistickejší prístup, aby bolo možné ponúknuť deťom a dospievajúcim pomoc na relatívne širokej úrovni. Za psychomotorické terapie sa často platí zdravie poisťovne. Vykonávajú sa hlavne v psychomotorických praktikách, ale ich prvky môžeme nájsť aj v práci logopédov, ergoterapeutov alebo fyzioterapeutov. Ponuky existujú aj v materských školách a v oblasti školského športu, psychomotorika sa však využíva aj v špeciálnej a nápravnej výchove, kde sa stará o deti a dospievajúcich s telesným, mentálnym alebo emocionálnym postihnutím. Často majú problémy v oblasti poznávania, komunikácie, emócií, motorických a zmyslových funkcií, ktoré môžu byť pozitívne ovplyvnené psychomotorickými Opatrenia. Medzitým existuje aj veľa výsledkov výskumu, ktoré ukazujú, aké dôležité sú vnímanie a pohyb vývoj v ranom detstve, najmä v oblasti poznávania, sociálneho správania, rozvoja jazyka a emocionality. V psychomotricite sa používajú napríklad zariadenia ako rolovacie dosky, vyvažovacie gyroskopy alebo vodné bicykle. Tieto adresy vyvážiť a sú veľmi vhodné na propagáciu detí s vývojovými problémami. Spôsob, akým deti objavujú vybavenie, je veľmi dôležitý. Dôležitým obsahom psychomotricity sú teda:
- Zážitky seba a tela, ako napríklad fyzický prejav alebo zmyslové zážitky.
- Materiálne skúsenosti a poznávanie pohybu
- Sociálne skúsenosti ako komunikácia pomocou pohybu
- Pravidlové hry s pravidlami hry prispôsobenými konkrétnej situácii.
Riziká, vedľajšie účinky a nebezpečenstvá
psychomotorické terapie nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo, ale zameriava sa na čo najskoršiu propagáciu detí s cieľom znížiť riziko akýchkoľvek poškodení alebo porúch. V tomto procese by sa mali posilňovať zručnosti detí a rizikové faktory minimalizované.
