Synonymá v širšom zmysle
optické ilúzie, vizuálne ilúzie
Definícia
Optické ilúzie alebo optické ilúzie sú percepčné ilúzie zraku, tj videnia. Môžu sa vyskytnúť takmer vo všetkých oblastiach videnia, napríklad existujú:
- Hĺbkové ilúzie
- Farebné ilúzie
- Geometrické ilúzie
- A mnoho ďalších.
Optické ilúzie sú spôsobené nesprávnou interpretáciou vizuálneho podnetu vizuálnym systémom. Obraz, ktorý si nakoniec uvedomíme, nie je vytváraný iba objektívnymi informáciami z oka a nervových buniek, ale je vytváraný iba v interakcii s našimi mozog.
To, čo nakoniec vnímame, je teda subjektívne a vyplýva zo spracovania vizuálneho podnetu s existujúcimi zážitkami a spomienkami. Pomocou ďalších informácií od ostatných zmyslov alebo odstránením spúšťacích faktorov je možné často preukázať a dokázať optické ilúzie. V psychológii vnímania sa skúmajú optické ilúzie, pretože umožňujú závery o ďalšom spracovaní optických stimulov v tele. mozog.
Gestaltová psychológia využíva optické ilúzie tým, že ich systematicky vyrába a analyzuje. Existuje prakticky nekonečné množstvo rôznych optických ilúzií, ale dajú sa rozdeliť do rôznych skupín podľa ich pôvodu. Najmä vnímanie rozdielov v jasnosti je veľmi subjektívne.
Za šera sa rovnaký farebný tón javí oveľa jasnejší ako pri silnom slnečnom svetle. Z tohto dôvodu šedá bar, ktorá má všade rovnakú hodnotu šedej, sa javí jasnejšia aj v tmavom prostredí ako v svetlom prostredí. The mozog môže tiež interpretovať vzťah medzi svetlom a tieňom.
Mozog vytvoril skúsenosť, že objekt vyzerá v tieni tmavšie. Priradí teda svetlejšie sfarbenie rovnakému odtieňu, keď má podozrenie, že ide o tieňový efekt, pretože farba „bola tmavšia iba cez tieň“. Ak zafixujete oči na zelený štvorec asi pol minúty a potom sa pozriete priamo na susednú bielu plochu, objaví sa červenkastý štvorec.
Je to tak preto, lebo na sietnici vidíme takzvaný afterimage v doplnkovej farbe predtým zobrazeného objektu (doplnkové farby: červeno-zelená; modro-oranžová; fialovo-žltá). Negatívny dopadový obraz je spôsobený skutočnosťou, že farebné receptory v sietnici prakticky „pneumatiky“. Po trvalej excitácii, ktorá trvá najmenej 30 sekúnd, tieto receptory dočasne „oslepnú“, čo znamená, že už nevysielajú signály do mozgu.
V čase, ktorý trvá ich regenerácia, potom signály komplementárnych farieb potom relatívne prevažujú, takže skutočne biela oblasť vyzerá červená. Aj v optike je všetko relatívne. Náš mozog nehodnotí postavu sám od seba, ale vždy v súvislostiach.
Kruh obklopený mnohými malými kruhmi sa preto javí väčší ako kruh rovnakej veľkosti obklopený mnohými veľkými kruhmi. Dojem „relatívne“ väčšieho alebo menšieho sa tak prenáša. Ďalej sa obraz vždy hodnotí ako súčasť trojrozmerného sveta.
To znamená, že pri spracovaní obrázkov mozog zo skúsenosti predpokladá, že objekty sa s rastúcou vzdialenosťou od oka zmenšujú. Na obrázkoch, ktoré na nás pôsobia dojmom priestorovej hĺbky, sa objekty alebo osoby rovnakej veľkosti javia v spodnej časti obrázka menšie ako vzadu. Tento typ optickej ilúzie sa dá použiť v architektúre, fotografii a filme na to, aby sa určité objekty javili ako väčšie alebo menšie alebo bližšie alebo ďalej od oka pozorovateľa.
Existuje veľa optických ilúzií, keď divák verí, že by sa časti obrazu mohli pohnúť. Na vytvorenie tejto ilúzie v niektorých prípadoch hlava sám musí byť presunutý, ale niekedy nie. Pohyb je zvyčajne badateľný na tých miestach, ktoré v tom okamihu nie sú zaostrené okom.
Ilúzia pohybu sa vždy vytvorí, keď sa pozriete na (často malý) objekt, ktorý sa nachádza pred prostredím, ktoré nijako nenaznačuje jeho priestorovú polohu. Čiary, ktoré sú v skutočnosti rovné, sa môžu javiť divákovi krivé, ak je napríklad celkový dojem z obrazu podráždený rôznymi farebnými hrami alebo inými rušivými prvkami. Výsledkom je, že priame čiary sa často javia ako zakrivené. Dokonca aj dve rovnobežky sa môžu javiť navzájom skosené, ak iné čiary v okolí zasahujú do celkového obrazu.
Tento fenomén optickej ilúzie prvýkrát opísal Hugo Münsterberg v roku 1874 a je preto známy aj ako „Münsterbergova ilúzia“. Pri spracovaní vizuálnych informácií mozog zosilňuje už existujúce kontrasty obrazov. S bielou mriežkou na čiernom pozadí si pozorovateľ myslí, že na priesečníkoch bielych čiar svieti sivé farebné škvrny, pretože sú príliš zdôraznené kontrasty.
Sivé škvrny však možno vidieť, iba ak sa na ne človek nesústredí. Pretože toto pozorovanie prvýkrát uskutočnil Ludimar Hermann, mriežka sa podľa toho nazýva aj Hermannova mriežka. Pri spracovávaní vizuálnych dojmov sa mozog veľmi zameriava na čiary a hrany, pretože mu poskytujú orientáciu.
Tiež má tendenciu pokúšať sa znovu objaviť známe vzory, keď ich spoznávate. Následne sú počas vnímania pridané čiary a hrany, ktoré potom slúžia na vytvorenie známeho objektu. Výsledkom je, že pri pohľade na obrázok s kruhmi, ktoré majú na určitých miestach výklenky, si človek predstaví, že je viditeľný biely trojuholník.
Niektoré objekty je možné vnímať rôznymi spôsobmi z rôznych perspektív. Patria sem takzvané naklápacie figúrky, ako je napríklad Neckerova kocka. Tu naša individuálna skúsenosť určuje pozíciu, v ktorej je postava (kocka) najlepšie vnímaná, aj keď jeden je stále schopný pochopiť oba pohľady.
Termín „nakláňajúca sa figúra“ pochádza zo skutočnosti, že sa zdá, že kocka sa nakloní, keď sa človek pri dlhšom pozorovaní sústredí na jednu pozíciu kocky. V rôznych oblastiach každodenného života možno na dosiahnutie určitých efektov použiť optické ilúzie. Napríklad vo filme sa využíva ilúzia pohybu, pričom rýchla postupnosť jednotlivých obrazov vytvára ilúziu pohybu.
Aj v maľbe sa niektoré optické ilúzie používajú ako štylistické prostriedky, napríklad na dosiahnutie optického zväčšenia. Na druhej strane sa samozrejme v každodennom živote vyskytujú aj nežiaduce optické ilúzie, ktoré oklamajú naše vnímanie, čo môže viesť k zmätku. Za určitých okolností sa napríklad zdá, že cesty vedú z kopca, ktorý v skutočnosti vedie do kopca a naopak.
Fenomén ilúzie pohybu možno pozorovať napríklad vždy, keď je jedna hviezda na tmavej oblohe, ktorá sa potom zdá, že sa pohybuje. Optické ilúzie sú neoddeliteľnou súčasťou nášho každodenného života. Vychádzajú z toho, že naše vnímanie je subjektívne a objektívne vonkajšie podnety sú silne ovplyvňované mozgom a už nadobudnutými poznatkami a skúsenosťami.
Optické ilúzie často vnímame iba nevedome alebo si neuvedomujeme, že podľahneme ilúzii, kým vypnutie spúšťacích faktorov alebo čerpanie informácií z ďalších zmyslových orgánov nedokáže opak. Toto sa využíva v rôznych oblastiach, ako je film, maľba alebo architektúra. Ďalšie zaujímavé informácie z tejto oblasti oftalmológie: Prehľad všetkých doteraz publikovaných tém z oblasti oftalmológie nájdete na Očné lekárstvo AZ
- Vysvetlenie optickej ilúzie
- Červená - Zelená - Slabosť
- Farbosleposť
- Vyšetrenie farebného videnia
