Nozokomiálna infekcia

Definícia

Nozokomiál pochádza z gréckeho „nosos“ = choroba a „komein“ = starostlivosť. Nozokomiálna infekcia je infekčné ochorenie, ku ktorému dochádza počas pobytu v nemocnici alebo v inom lôžkovom zdravotníckom zariadení alebo po ňom. V týchto zariadeniach sú zahrnuté aj opatrovateľské domy a domovy pre seniorov. Hovorí sa o nozokomiálnej infekcii, ak sa ochorenie vyskytne najskôr 48 hodín alebo neskôr po prijatí do príslušného zdravotníckeho zariadenia. Akákoľvek infekcia, ktorá sa vyskytne pred týmto časom, sa nazýva ambulantná infekcia alebo nemusí byť bezpečne klasifikovaná ako nozokomiálna.

Spôsobiť

Charakteristickým znakom nozokomiálnych infekcií je to, že má odlišné zárodočné spektrum ako spektrum bežných ambulantných pacientov klíčky hrá rolu. Hlavnou príčinou je preto pobyt na mieste, kde je ich zvýšený výskyt klíčky alebo kde je podporovaný ich rast. Zvýšené používanie antibiotiká v nemocniciach viedlo k mnohým kmeňom baktérie rozvoj rezistencie na antibiotiká.

Ak si zárodok vytvorí mechanizmus odolnosti proti jednému alebo viacerým antibiotiká, musí sa použiť silnejšie antibiotikum. Ostatné „susedné“ baktérie sú si toho tiež takpovediac vedomí a môžu si potom prípadne vytvoriť odpor. Medzitým je tiež známe, že mnoho patogénov si vytvára rezistenciu pri použití antibiotiká u zvierat v priemyselnom poľnohospodárskom hromadnom chove zvierat. MRSA rezistencia sa najlepšie skúmala.

patogén

Patogény nozokomiálnych infekcií sú často baktérie ktoré prirodzene kolonizujú telo v určitom definovanom počte obyvateľov a v zásade nie sú skutočne škodlivé. Stávajú sa škodlivými iba vtedy, keď migrujú preč z pôvodného miesta alebo sú odnesení, napr. Keď sa klíčok stolice dostane do poranenia kože v podbrušku alebo na paži. Ak má pacient silné oslabenie imunitný systém (napr. po transplantácia orgánov or kostná dreň transplantácia), čo podporuje zvýšenú náchylnosť na infekciu.

Týmto pacientom sa podávajú lieky na potlačenie ich vlastných reakcií imunitný systém. Niektoré chemoterapie môžu tiež viesť k kostná dreň už nevytvára dostatok obranných buniek. Ak bolo telo vystavené zvýšenému stresu (vážne choroby, operácie), imunitný systém je v každom prípade stresovaný a „zaneprázdnený“ a potom už nemusí byť schopný odraziť ostatných klíčky dostatočne.

Je možné rozlišovať medzi dvoma veľkými skupinami zárodkov: kalužími a zárodkami prenášanými vzduchom. Patria medzi ne vlhké alebo kaluže: Pseudomonas, Legionella, E. coli, Proteus, Enterobacter a Anaerobes. Hovorí sa im mláčky, pretože sa prenášajú v nemocniciach „mokrým spôsobom“.

Nachádzajú sa v umývadlách, dýchacích trubiciach, inhalácia zariadenia, nadmerne zriedené čistiace prostriedky, zriedka ani v slabých dezinfekčné. Suché alebo vzduchom prenosné baktérie sú: S. epidermidis (negatívna koaguláza) a Staphylococcus aureus (pozitívna koaguláza), Enterococcus spp. Candida spp.

, mykobaktérie. Prenášajú sa rôzne, a to prostredníctvom zdravotníckeho personálu, ktorý nemá oblečený ochranný odev, prostredníctvom kontaminovaných kontaktných plôch (ako sú prehozy na posteľ, lekárske vybavenie, nočné stolíky), vzduchu v interiéroch, ale predovšetkým prostredníctvom nedostatočnej dezinfekcie rúk (najbežnejšia cesta prenosu!). Ďalšou problémovou skupinou sú zárodky multirezistentných patogénov, ktoré už nie je možné zabiť niekoľkými antibiotikami.

Presný vývoj rezistencie je zložitý a ešte nie úplne pochopený proces. Existujú však určité rizikové faktory, ktoré napomáhajú rozvoju multirezistencie. Ak je pacient v nemocnici, domove s opatrovateľskou službou alebo má spravidla dlhodobý pobyt v nemocnici dlhší ako 4 dni, jeho riziko sa zvyšuje v porovnaní s pacientom, ktorý má v nemocnici iba krátky pobyt.

Ak je pacient vetraný pomocou a dýchanie skúmavky dlhšie ako 4 - 6 dní, zvyšuje sa aj riziko infekcie multirezistentnými zárodkami. Vzduch, ktorý dýchame, je vlhký, a tak podporuje prienik „zárodkov kaluže“ a vyžaduje dôkladnú hygienickú starostlivosť. Otvorené poranenia kože predstavujú rovnako ohrozený vstupný bod.

Teraz je tiež známe, že príliš krátke antiobiotické terapie alebo terapie nesprávnym antibiotikom uprednostňujú rozvoj rezistencie. Pacienti, ktorí majú chronické pľúca choroby sú obzvlášť ohrozené suchými choroboplodnými zárodkami. The pľúca je vybavený vlastným obranným systémom, ktorý je oslabený v prípade trvalých alebo štrukturálnych chorôb.

Najznámejší z multirezistentných patogénov je MRSA najmä ako sa o ňom často píše aj v médiách. Ide o zárodok tzv Staphylococcus aureus, ktorý ako zárodok kože kolonizuje každého človeka a nebezpečný sa stáva až vtedy, keď napríklad kolonizuje rany alebo vyvinie rezistenciu. M v MRSA znamená antibiotikum meticilín, ale rovnako dobre by mohol znamenať aj „multi“, pretože je zvyčajne rezistentný na mnohé antibiotiká. AER (enterokoky rezistentné na vankomycín) vykazujú ďalšiu multirezistenciu.

Jedná sa o črevné zárodky, ktoré sú rezistentné na antibiotikum vankomycín. Skupinou ESBL (očakávané spektrum beta laktamázy) sú baktérie, ktoré produkujú určitý enzým, beta laktamázu, ktorý napríklad prekonáva skupinu penicilínov. Avšak špeciálne proti týmto baktériám boli vyvinuté lieky, ktoré inhibujú tento mechanizmus, a preto sú v niektorých prípadoch ľahko kontrolovateľné.

Lekári sa obávajú najmä Pseudomonas aeruginosa, pretože môže spôsobiť vážne choroby a čoraz viac si vytvára rezistenciu. Vyššie uvedené choroboplodné zárodky už nie sú liečiteľné antibiotikami. V lekárskych laboratóriách je možné vykonať určité testy, aby sa zistilo, na ktoré antibiotiká je príslušný zárodok stále citlivý, a tieto je potom možné v prípade potreby použiť ako terapiu.