Liečba furuncle s antibiotikami
Použitie antibiotiká nie je vždy potrebné v prípade výskytu furuncle. V tejto súvislosti zohráva rozhodujúcu úlohu rozsah infekcie a presné umiestnenie furuncle. Najmä v prípade malých furunklov s málo výraznými zápalovými procesmi, antibiotiká zvyčajne sa nemusia brať.
Pokiaľ ide o lokalizáciu, správu rôznych antibiotiká je nevyhnutné, najmä v prípade varu na tvári. Pretože je však varom bakteriálna infekcia, môžu antibiotiká teoreticky pomôcť urýchliť proces hojenia a minimalizovať možné riziká bez ohľadu na presnú lokalizáciu. V prípade malých nenápadných furunkulov mimo tváre sa ošetrenie môže v mnohých prípadoch uskutočniť pravidelným nanášaním masti alebo krému s obsahom antibiotík.
Najčastejšie zistiteľný bakteriálny patogén, ktorý vedie k rozvoju furuncle, patrí do skupiny stafylokoky (napríklad Staphylococcus aureus). Z tohto dôvodu by sa pri liečbe varu mali vždy zvoliť antibiotiká zamerané proti tomuto konkrétnemu patogénu. The Staphylococcus aureus sa všeobecne považuje za citlivú na tzv beta-laktámové antibiotiká (napríklad meticilín).
Tieto antibiotiká sú rôzne penicilín deriváty. Vo viac ako 80 percentách prípadov je však rezistencia pôvodcov patogénov na penicilín možno dokázať v prítomnosti furuncle. Dôvodom je skutočnosť, že v priebehu času, najmä baktérie zo skupiny stafylokoky boli schopní vyvinúť enzým, ktorý je schopný štiepenia penicilín (penicilináza).
Z tohto dôvodu môže byť liečba furunklu spojeného so stafylokokmi masťami obsahujúcimi penicilín teoreticky úspešná, ale vo väčšine prípadov nie je možné u postihnutých pacientov preukázať úspech v liečbe. Pacientom trpiacim malým nekomplikovaným furunklom sa preto zvyčajne predpisuje masť obsahujúca účinnú látku klindamycín. V prípade výrazných infekcií, veľkého varu alebo kritickej lokalizácie (napríklad na tvári) by sa chirurgická liečba mala vždy doplniť orálnym podaním antibiotika.
V tejto súvislosti tzv. Rezistentné na penicilinázu beta-laktámové antibiotiká ako sú napríklad flukloxacilín. Ak je postihnutý pacient alergický na penicilín, môže sa predpísať aj klindamycín. Avšak použitie klindamycínu na liečbu varu nie je bez nebezpečenstva. Kvôli možnosti závažných vedľajších účinkov sa klindamycín stále považuje za absolútne rezervné antibiotikum.
Najčastejšie nežiaduce reakcie na liek pozorované v súvislosti s používaním klindamycínu sú nevoľnosť, zvracanie a hnačka. Takzvaná pseudomembranózna enterokolitída, zápalové ochorenie čriev, je najobávanejším vedľajším účinkom antibiotík skupiny linkozamidov (napr. Klindamycín). Toto ochorenie je dôvodom na okamžité zastavenie liečby furuncle klindamycínom.
Okrem toho, pečeň poškodenie je jedným z najbežnejších a najnebezpečnejších vedľajších účinkov týchto antibiotík. Medzi ďalšie skupiny antibiotík patria ďalšie antibiotiká, ktoré sú vhodné na liečbu pacientov trpiacich varom makrolidy. Klasickým príkladom možných antibiotík tejto skupiny je často používaný erytromycín. Tiež pri liečbe pacientov trpiacich na vrie sú antibiotiká zo skupiny fluorochinolóny (napríklad levofloxacín).
Všetky články v tejto sérii:
