Synonymá v širšom zmysle
- Deprivačný syndróm
- Syndróm hospitalizácie
- Syndróm Kaspara Hausera
- Anaklitická depresia
Hospitalizácia je súhrn psychologických a fyzických negatívnych dôsledkov, ktoré môže mať na pacienta zbavenie starostlivosti a stimulov (= deprivácia). Spravidla sa vyskytujú u detí, ktoré sú stále v dôležitej fáze svojho fyzického, emocionálneho a jazykového vývoja. Toto stav dostal názov „hospitalizmus“, pretože sa prvýkrát popísal u detí, ktoré boli dlhší čas v domoch a nemocniciach (= nemocnica).
Táto porucha sa však môže vyskytnúť aj u starších ľudí, ktorí sú dlho v izolácii, napr. Na samotke. Okrem väčšinou synonymne používaného psychického hospitalizmu existuje aj takzvaný infekčný hospitalizmus, tj choroby spôsobené ošetrovateľstvom a zanedbávaním lekárskej starostlivosti. Najmä v nemocniciach a domovoch s opatrovateľskou službou sa pacientom a ošetrovateľskému personálu často nedostáva potrebnej pozornosti (hospitalizácia).
Personál je niekedy prepracovaný, nemôže a nechce trvať veľa času pre jednotlivca. V minulosti si ľudia neboli dostatočne vedomí skutočnosti, že nestačí pokryť základné potreby, a dokonca aj dnes je niekedy potrebné ľuďom pripomínať, že starostlivosť musí byť súčasťou ošetrovateľského procesu, najmä pokiaľ ide o deti. Vývoj detí koniec koncov obsahuje takzvané citlivé fázy, v ktorých je potrebné dosiahnuť určité základné veci, ako je napríklad väzba so stabilnou referenčnou osobou.
Ak sa tak nestane, vzniknú poruchy pripútanosti, ktoré môžu pacienta sprevádzať po celý život. To isté platí pre rozvoj jazykových a sociálnych zručností. Nedostatok stimulov môže tiež viesť k hospitalizmu, ku ktorému dochádza pri dlhodobom pobyte v tmavých a zvukotesných miestnostiach.
Najmä nedostatok pohybu (napr. A omietka obsadenie) sa tiež môže stať problematickým. Tu sú prezentované príznaky psychického a fyzického hospitalizmu. Pretože fyzický hospitalizmus predstavuje zvýšený výskyt určitých infekčných chorôb v nemocniciach, príznaky zodpovedajú symptómom príslušných chorôb.
Príznaky psychiatrickej hospitalizácie sú jednotnejšie. V zásade sa dá rozlišovať medzi telesným a duševným postihnutím. Oba sú založené na oneskorenom alebo nesprávnom vývoji.
Medzi fyzické príznaky patrí vychudnutie (zvyčajne spôsobené nedostatkom chuti do jedla), infekčné choroby v dôsledku oslabenia imunitný systém, nutkavé opakujúce sa pohyby (tzv. stereotypy) alebo spomalený rast. Psychologicky prichádza k rôznym poruchy reči, depresia, apatia (tj. apatia) a intelektuálny úpadok. V niektorých prípadoch to zachádza až tak ďaleko, že sa pacienti vyvíjajú regresne, tj správajú sa ako oveľa mladšie deti, akoby akoby opäť všetko zabudli.
Zaobchádzanie s takýmito deťmi je samozrejme obzvlášť náročné. Frustráciu z prostredia pociťujú ako odmietnutie a ustupujú ešte ďalej. Vzniká začarovaný kruh.
Rovnakým spôsobom sú poškodené aj sociálne zručnosti. Deti sa zdráhajú dôverovať cudzím ľuďom a ich vzťah s príbuznými, najmä rodičmi, sa môže zhoršiť. Príznaky môžu čiastočne ustúpiť alebo pokračovať, ba dokonca sa môžu zhoršiť.
Môžu sa vyvinúť poruchy osobnosti, napríklad hraničná porucha. Slávnym príkladom psychiatrickej hospitalizácie, ktorá sa stala synonymom, je nalezenec Kaspar Hauser. Našli ho v Norimbergu na začiatku 19. storočia.
Všetky vyššie spomenuté príznaky prejavil najvyššou mierou závažnosti, pravdepodobne preto, že prvých 16 rokov svojho života strávil uväznený v temnej kobke. Nie je vylúčený ani vývoj hraničnej poruchy v jeho prípade. Takto opakovane utrpel zranenia, ktoré mu údajne spôsobili maskovaní cudzinci.
Tieto sa však nikdy nenašli. Neboli ani svedkovia. Diagnózu mentálneho hospitalizmu obvykle robí a psychiater.
Porucha sa odlišuje od autizmus, ktorá sa s ním do veľkej miery napríklad prekrýva vo svojom prejave. Jedným z kritérií je to, že na rozdiel od hospitalizmu autizmus nie je reverzibilný a zvyčajne nie je výsledkom traumy. Preto je užitočné opýtať sa, za akých okolností boli príznaky prvýkrát spozorované. Hospitalizmus navyše vykazuje podobnosti s depresia.
Toto tiež ukazuje iný smer a nemusí byť nevyhnutne sprevádzaný trvalými duševnými a fyzickými deficitmi. Prvá vec, ktorú musíte urobiť, je v zásade opustiť škodlivé prostredie. Pacient (hospitalizácia) by mal byť umiestnený v starostlivom prostredí, ktoré je bohaté na stimuly, ktoré umožňujú predchádzať deficitom, najmä u detí, a umožniť zmiznutie prvých príznakov.
Ak sa tak nestane dlhšie, dôjde k trvalému poškodeniu, ktoré si vyžaduje psychoterapeutické ošetrenie. Je preto dôležité rozpoznať chorobu čo najskôr a prijať protiopatrenia. Okrem toho je v určitých prípadoch stále nevyhnutná liečba jednotlivých sekundárnych získaných chorôb, ako sú napríklad infekcie (hospitalizácia).
