Očný fundus je zadná časť očnej gule, ktorá sa dá zviditeľniť v prípade vyvolaného liekom žiak rozšírenie. Latinský názov pre fundus oculi je Fundus oculi. Aby sme sa na ňu mohli pozrieť bližšie, pozeráme sa cez priehľadné sklovité telo a môžeme osvetliť rôzne štruktúry, ako je sietnica (nazývaná aj sietnica), výstup z optický nerv (slepá škvrna), tepny a žily plavidlá a tzv žltá škvrna (macula lutea).
Sieťka sa vyvíja z časti predného mozgu a má zásadný význam pre skutočnú víziu. Obsahuje rôzne svetlocitlivé fotoreceptory. Jedná sa o články, v ktorých po príchode svetla prebieha elektrochemická reakcia, ktorá sa prevádza na elektrický signál a potom sa prenáša ďalej do mozog.
Tam sa vizuálne dojmy nakoniec spracujú na vizuálne informácie. Okrem toho sieťovanie medzi fotoreceptormi už slúži na zvýšenie kontrastu v sietnici. Sietnica je rozdelená na svetlocitlivú a na svetlo necitlivú časť.
V strede je žltá škvrna (macula lutea), bod najostrejšieho videnia, pretože práve tu je najvyššia hustota fotoreceptorov. Na tomto mieste sa nachádzajú iba takzvané kužele, ktoré sú zodpovedné za denné videnie, ako aj za vnímanie farieb. Rozlišuje sa medzi modrými, červenými a zelenými šiškami.
Ľudia majú celkovo asi 6 - 7 miliónov kužeľov, ktoré sa nachádzajú hlavne v makulárnej oblasti. Okolo žltá škvrna je 110 - 125 miliónov prútov, ktoré sú zodpovedné za videnie za súmraku alebo v noci. Je to preto, že látka prenášajúca prút v tyčinkách je asi 500-krát citlivejšia na svetlo ako látka v kužeľoch.
Vitamín A má mimoriadny význam pre výrobu tejto poslovej látky. Nedostatok tohto vitamínu je preto spojený s poškodením videnia za súmraku. Miesto, kde sa rozširujú rozšírenia všetkých fotoreceptorov a vstupujú do mozog je východ z optický nerv.
Toto je tiež miesto, kde už nie sú žiadne bunky citlivé na svetlo, preto sa nazýva a slepá škvrna. Sieťka je dodávaná tepnami a žilami plavidlá. Avšak, bolesť-citlivý nervy chýbajú, a preto choroby sietnice zvyčajne nie sú vnímané ako bolestivé.
Vyšetrenie zadnej časti oka sa nazýva oftalmoskopia alebo oftalmoskopia. Na tento účel existujú dva rôzne postupy, hovoríme o priamej a nepriamej oftalmoskopii. V priamej oftalmoskopii sa oftalmológ používa oftalmoskop, ktorý svieti svetlom na zadnú časť oka a zobrazuje ho pri 14 až 16-násobnom zväčšení.
Lekár sa pozerá pravým okom do pravého oka pacienta a vidí tak fundus oka ako zvislý obraz, a preto je tento typ vyšetrenia známy aj ako „zvislý obraz“. To isté platí pre ľavé oko iba v opačnom poradí. Toto vyšetrenie je ľahké a ukazuje relatívne malú časť očného pozadia pri vysokom zväčšení.
To umožňuje jednotlivé štruktúry v ňom, napríklad výstup z optický nerv jednotlivca plavidlá, ktoré sa majú hodnotiť obzvlášť dobre, ale celkový pohľad je možné získať iba pomocou nepriamej oftalmoskopie. Pri nepriamej oftalmoskopii drží lekár pred okom zväčšovacie sklo, ktoré sa má vyšetrovať s natiahnutou rukou a druhou rukou so zdrojom svetla, napríklad baterkou. Pri tomto type vyšetrenia vidí zadnú časť oka ako obraz obrátený naruby, a preto sa vyšetrenie označuje aj ako „obrátený obraz“.
Zväčšenie je tu podstatne menšie ako pri priamej oftalmoskopii, asi 4.5-krát. Toto vyšetrenie je preto vhodnejšie na získanie celkového pohľadu na zadnú časť oka a vyžaduje si viac skúseností zo strany prieskumového pracovníka. Pomocou vyšetrenia štrbinovou lampou, teda binokulárneho mikroskopu, je možné vyšetrenie oboch očí súčasne. Ak to nie je možné, sú k dispozícii ďalšie možnosti vyšetrenia, napríklad ultrazvuk skúška.