Kde chce zomrieť starý alebo smrteľne chorý človek? V závislosti od súkromnej a zdravotnej situácie existujú rôzne možné miesta: doma, v hospici, v domove dôchodcov alebo opatrovateľskej službe alebo v nemocnici. Každé miesto má svoje osobitosti, pokiaľ ide o ľudí, ktorí vás obklopujú, pravidlá – a samozrejme aj náklady. Líši sa atmosféra, možnosť zapojenia príbuzných a v neposlednom rade aj spôsob zaobchádzania s umierajúcim.
V lôžkovom hospici
Po prvé: čo je to hospic? Lôžkový hospic je samostatné zariadenie stavebne, organizačne a ekonomicky. Každý hospic má svojho vyškoleného personálu a svoju koncepciu. Vždy je však cieľom poskytnúť každému pacientovi na sklonku života čo najlepšiu psychologickú, (paliatívnu) ošetrovateľskú a (paliatívnu) lekársku starostlivosť v harmonickom prostredí.
Túto ošetrovateľskú starostlivosť v hospici poskytuje vyškolený celodenný a dobrovoľný ošetrovateľský personál. Lekársku starostlivosť poskytujú lekári so skúsenosťami v paliatívnej medicíne. Sociálni pracovníci, psychológovia a kapláni sa starajú o psychologické a pastoračné potreby pacientov a príbuzných – často na dobrovoľnej báze.
Okrem hospicov pre dospelých existujú v niektorých krajinách (napríklad Nemecko a Rakúsko) aj detské hospice. Keďže však rozsah ponúkaných služieb zvyčajne sotva uspokojí dopyt, záujemcovia a príbuzní musia na mnohých miestach počítať s čakacími lehotami.
Umieranie doma
Mnohí paliatívni pacienti radšej umierajú doma v známom prostredí. Ambulantné/mobilné služby to často umožňujú.
Napríklad v Nemecku sú dostupné ambulantné ošetrovateľské a hospicové služby a – pre pacientov v zložitejších situáciách – tímy paliatívnej starostlivosti (PCT). Zodpovedajúce štruktúry starostlivosti v Rakúsku zahŕňajú mobilné ošetrovateľské a opatrovateľské služby, mobilné tímy paliatívnej starostlivosti a tímy hospicov. Vo Švajčiarsku môžu služby externej nemocničnej starostlivosti a služby mobilnej paliatívnej starostlivosti umožniť vážne chorým alebo umierajúcim pacientom stráviť poslednú fázu svojho života vo svojom vlastnom dome.
Opatrovatelia na konci života majú otvorené ucho aj pre príbuzných pacienta – aj po smrti, napríklad pri smútení či organizácii pohrebu. Pre príbuzných sú tu aj hospicové služby/hospicové tímy.
Viac o rôznych štruktúrach starostlivosti o paliatívnych pacientov si môžete prečítať tu.
Umieranie v opatrovateľskom dome
O kompetencii a kvalite hospicovej starostlivosti v domovoch dôchodcov a seniorov sa nedá všeobecne vysloviť. Každý dom má totiž inú koncepciu, inú filozofiu a tiež iné personálne a priestorové kapacity.
V mnohých domovoch je však pomer zamestnancov nízky – pre pacientov je príliš málo personálu. Často tak zostáva príliš málo času na splnenie požiadaviek a potrieb umierajúceho človeka. Zvyčajne je tu tiež menšia účasť a podpora príbuzných ako v hospici, na oddelení paliatívnej starostlivosti v nemocnici alebo prostredníctvom ambulantných (mobilných) hospicových služieb alebo hospicových tímov.
Ambulantné/mobilné hospicové služby alebo hospicové tímy však môžu na požiadanie sprevádzať aj pacientov v domovoch dôchodcov v ich záverečnej fáze života – rovnako ako dobrovoľní spoločníci na konci života.
Umieranie v nemocnici
Pracujú tam lekári a ošetrovateľský personál vyškolený v paliatívnej medicíne – podporovaný zástupcami iných profesijných skupín, ako sú psychológovia a sociálni pracovníci. Do starostlivosti o ťažko chorých a umierajúcich pacientov sa zapájajú aj kapláni a dobrovoľníci. Mali by dostať komplexnú starostlivosť vo všetkých oblastiach – lekárskej, ošetrovateľskej a psychosociálnej – v súlade s ich potrebami.
Vedomie, že sa im môže kedykoľvek dostať vhodná starostlivosť, mnohým pacientom uľaví od strachu z bolesti, dýchavičnosti či iných neznesiteľných symptómov a o niečo im uľahčí posledné dni. Z profesionálnej nepretržitej starostlivosti profitujú aj príbuzní: môžu sa vzdať zodpovednosti a z času na čas sa stiahnuť, aby dobili baterky pre seba a zomierajúceho.
Napriek tomu nemocnica zostáva nemocnicou: prostredie je neznáme, personál sa mení častejšie, medzi lekármi a ošetrovateľským personálom je zaužívaná istá rutina a je ťažké zabezpečiť dostatočné súkromie.
