Konfrontačná terapia: Liečba, účinky a riziká

Konfrontácia terapie je určitý postup v rámci psychoterapeutickej liečby, pri ktorej je pacient priamo konfrontovaný so situáciami alebo faktormi vyvolávajúcimi úzkosť. Zámerom je dosiahnuť, aby sa úzkosť dala zmierniť. Konfrontácia terapie by sa malo uskutočňovať iba pod odborným dohľadom.

Čo je to konfrontačná terapia?

Konfrontácia terapie je špecifický prístup k psychoterapie liečba, pri ktorej je pacient priamo konfrontovaný so situáciami alebo faktormi vyvolávajúcimi úzkosť. Odborníci používajú termín konfrontačná terapia na označenie zložky psychoterapeutickej liečby, ktorá sa používa napríklad vtedy, keď pacient trpí úzkosťou alebo obsedantno-kompulzívnymi poruchami. Najmä príznaky poruchy úzkosti sú zvyčajne vyvolané jedným alebo viacerými faktormi, ktoré môžu viesť k záchvatu paniky. Pri konfrontačnej terapii je pacient konkrétne konfrontovaný s presne týmto spúšťacím faktorom (alternatívne sa mu preto hovorí aj „expozícia“). Prebieha pod terapeutickým dohľadom a je zameraný na dosiahnutie oslabenia alebo dokonca úplného zmiernenia obáv / nutkania. Konfrontačná terapia nie je samostatná terapia, ako by mohol napovedať názov, ale vždy iba jedna časť komplexnejšej liečby. Štúdie preukázali, že terapeuti môžu dosiahnuť veľké úspechy u pacientov s úzkosťou pomocou takýchto konfrontačných techník.

Funkcia, účinok a ciele

Ľudia, ktorí trpia na Úzkostná porucha nie sú zriedka obmedzovaní v každodennom živote. Určité podnety spôsobujú, že majú úzkosť a panické reakcie rôznej závažnosti. Týmito podnetmi môžu byť buď skôr nešpecifické situácie (veľké davy ľudí, stiesnené priestory), alebo veľmi konkrétne spúšťače (pavúky). V závislosti od závažnosti Úzkostná porucha a pravdepodobnosť stretnutia s konkrétnym spúšťacím faktorom trpia pacienti s úzkosťou na svoju poruchu v rôznej miere. Ak z tohto dôvodu vyhľadajú psychoterapeuta, môže psychoterapeut po konzultácii s pacientom uskutočniť konfrontačnú terapiu. V priebehu tohto zásahu sú postihnuté osoby osobitne vystavené spúšťacím stimulom; inými slovami, musia čeliť tomu, čo ich najviac desí. Predtým sa uskutoční podrobný rozhovor, v ktorom terapeut pomaly pripravuje pacienta na to, čo sa má stať. To znamená, že najskôr sa diskutuje o stimule a prezerajú sa napríklad príslušné obrázky alebo videá. Každý krok je starostlivo koordinovaný s pacientom. Náhly alebo prekvapivý prístup terapeuta by mohol urobiť Úzkostná porucha ešte horšie. Posledným krokom je priama konfrontácia. Po celú dobu je terapeut prítomný a pozitívne vplýva na pacienta. Cieľom konfrontačnej terapie je ukázať postihnutému, že jeho úzkosť má hranice. Pacienti s úzkosťou často veria, že ich úzkosť môže prerásť do „nekonečna“ a nakoniec viesť na ich smrť. Ak sú konfrontovaní so spúšťou, všimnú si po chvíli, že strach sa nezvyšuje, ale spočiatku zostáva rovnaký a potom dokonca slabne. Odborníci o tom hovoria ako o „odnaučení“ strachu, v ktorom si pacient ako posledný dôsledok uvedomí, že jeho obavy boli neopodstatnené a že nimi už v budúcnosti nebude trpieť.

Riziká, vedľajšie účinky a nebezpečenstvá

Štatisticky dosahuje konfrontačná terapia často dobré výsledky. Prináša však aj určité riziká pre postihnutého. Napríklad, ak je expozícia zastavená uprostred, pretože pacient nemôže zniesť situáciu, môže to tak byť viesť k zhoršeniu príznakov. Sebavedomie môže tiež výrazne trpieť, ak zlyháva konfrontačná terapia. V najhoršom prípade sa úzkostná porucha v dôsledku toho zintenzívni, čo liečbu značne sťažuje. Pre úspech terapie je preto veľmi dôležité, aby pacient vydržal konfrontáciu až do konca. V neposlednom rade úspech tiež významne závisí od terapeuta alebo od vzťahu medzi pacientom a terapeutom. Úzkostnú poruchu je možné oslabiť alebo eliminovať pomocou konfrontačnej terapie iba vtedy, ak dôjde ku komplexnej liečbe vopred alebo súčasne. Veľký význam majú aj prípravné stretnutia. Terapeut, ktorý nedostatočne pripraví svojho pacienta na konfrontáciu, riskuje, že bude iba zhoršovať poruchy úzkosti. Konfrontačná terapia by sa preto mala uskutočňovať iba vtedy, ak s tým pacient súhlasí a že medzi oboma stranami existuje vhodný vzťah dôvery.