Postup EMG
Cieľom elektromyografie (EMG) je zistiť, či sú klinické príznaky spôsobené. Na tento účel elektromyografia (EMG) využíva rôzne vlastnosti akčný potenciál motorových jednotiek (MUAP), aby bolo možné rozhodne vyhodnotiť elektromyografie. Parametre, ktoré sa majú vyhodnotiť, zahŕňajú vlnovú dĺžku (amplitúdu) MUAP, čas do dosiahnutia prvého vrcholu, trvanie MUAP a počet fáz. Ďalej možno diskutovať o tom, či je počet MUAP spustených na stimuláciu svalu dostatočný, zvýšený alebo znížený.
Elektromyografické vyšetrenie každého svalu pozostáva zo štyroch rôznych testovacích postupov, ktoré sa všetky uskutočňujú na rôznych miestach svalu. Po vložení elektródy sa sval krátko stimuluje a vytvára sa disipatívny elektrický potenciál. Ak táto elektrická aktivita pokračuje ešte významnejšie po zavedení ihly do svalu, znamená to už existujúce poškodenie svalu.
Môže to byť dôsledok zápalu, patologických zmien vo svale (myotónia) alebo nedostatku spojenia s nervom (denervácia) svalu. Ak po zavedení ihly nie je vôbec žiadna elektrická aktivita, znamená to buď významnú svalovú atrofiu, alebo spojivové tkanivo prestavba svalu (fibrotický sval).
- Poškodenie nervu,
- Z poškodenia svalu resp
- Z ničoho z toho nevzniká.
Druhý testovací postup z elektromyografie (EMG) je vyhodnotiť spontánnu aktivitu svalu v pokoji po zavedení ihly.
Normálny pokojový sval nevysiela žiadne elektrické impulzy, s výnimkou malého potenciálu v blízkosti koncovej dosky motora, v mieste prenosu nervu a svalu. Tieto potenciály sú veľmi krátke pri 0.5 - 2 ms a úplne normálne (fyziologické). V takom prípade by ste sa mali pokúsiť znovu zasunúť ihlu na iné miesto, kde nie sú stimulované žiadne koncové dosky motora, aby sa odstránil tento interferenčný faktor z elektrického vedenia.
Ak sa napriek tomu vo vyšetrovanom svale zistí elektrický potenciál, nazýva sa to fibrilácia. Spravidla sa vyskytujú, keď sval už nie je v kontakte so skutočným nervom a potom si sám permanentne vytvára elektrický potenciál. Fibrillatonové potenciály zvyčajne trvajú 1 až 4 milisekundy a môžu mať vlnovú dĺžku niekoľko 100 mikrovoltov. Fibrilačné potenciály sú navyše striktne rytmické a často sa vyskytujú dvakrát alebo trikrát bezprostredne po sebe.
Po nervové poškodenie, môže trvať 10 až 14 dní, kým sa pri elektromyografii (EMG) prejavia fibrilácie. Okrem porúch inervácie však môžu zápalové zmeny viesť aj k zvýšeniu elektrickej aktivity v pokoji, najmä ak sa vyskytujú akútne a súvisia so smrťou buniek (nekróza). Okrem fibrilácií sa môžu pokojne vyskytnúť aj fascikulácie.
Táto fascikulácia je spôsobená poškodením nervu, ktorý inervuje motorickú jednotku. Nerv je elektricky vybitý (depolarizovaný), čo vedie k tvorbe akčných potenciálov v motorickej jednotke. Zvyčajne sa to stane niekoľkokrát za minútu a je to znakom nervové poškodenie (neuropatia).
Okrem nervové poškodenie, poškodenie samotného svalu možno zistiť aj pri pokojovom výboji. Takzvané myotonické výboje sú akčné potenciály, ktoré sa spúšťajú asi 100-krát za sekundu a trvajú niekoľko sekúnd. Indikujú poškodenie iónových kanálov vo svalovej membráne.
Pri tretej vyšetrovacej metóde sa elektrická aktivita svalu odvodzuje s minimálnym dobrovoľným pohybom svalu. Táto metóda skúma, či medzi nimi trvá pauza 50 až 250 ms kontrakcie. Ak sa tento čas výrazne skráti (2 - 20 ms), znamená to zvýšenú excitabilitu (hyperexcitatívnu) svalu.
Tento stav môže byť spôsobený napríklad hyperventiláciou, tetanus alebo neuronálne ochorenia, ako je amyotrofická laterálna skleróza (ALS). Ak sa počas tejto fázy elektromyografie (EMG) nenájde žiadny elektrický potenciál, predpokladá sa, že nervové vlákna sú úplne oddelené od svalu (celková denervácia). Obnovený prísun nervových vlákien do svalu môže trvať veľmi dlho, pretože nervové vlákna rastú iba rýchlosťou 1 mm / deň, čo môže trvať zodpovedajúco dlho po odstránení svalu z miesta poranenia.
V každodennej klinickej praxi je však oveľa častejšia chronická čiastočná denervácia svalových vlákien. V tomto prípade niektoré motorické jednotky svalu už nie sú dodávané nervy pridelené, napríklad v dôsledku choroby alebo úrazu. Telo sa to snaží napraviť opätovným rozvetvením zvyšných nervových vlákien, aby sa inervovali svalové vlákna, ktoré už nedodávajú nervy.
Takto môžu jednotlivé nervové vlákna dosiahnuť až päťkrát viac svalových vlákien ako doteraz. Ak na druhej strane dôjde k strate motorových jednotiek, človek často vidí zväčšenie (hypertrofia) zostávajúcich motorových jednotiek. Štvrtá disciplína elektromyografie sa používa na detekciu MUAP pri zvýšenej dobrovoľnej kontrakcii svalov až po maximálnu kontrakciu.
Toto sa tiež nazýva analýza interferenčných vzorov. Tento prístup môže poskytnúť prvý údaj o tom, či sú klinické príznaky spôsobené poškodením nervu alebo svalu. Ak je príčinou príznakov poškodenie svalov, MUAP má nižšiu amplitúdu; ak je príčinou príznakov poškodenie nervov, MUAP má vyššiu amplitúdu a samotný MUAP trvá dlhšie. Ani jeden z týchto dvoch nálezov však nie je charakteristický pre obidva typy poškodenia.
