Mikrosakády sú minimálne pohyby očí, ktoré majú zásadné postavenie vo vizuálnom vnímaní. Bez jednej mikrosekády za sekundu mozog nedosahuje vizuálne vnímanie, pretože iba mikrokaskády poskytujú posun svetla na sietnici. Tento posun je dôležitý pre receptory sietnice na prenos vizuálnych informácií do mozog.
Čo sú to mikrokvapky?
Prierez ľudského oka znázorňujúci jeho anatomické súčasti. Kliknutím obrázok zväčšíte. Existuje niekoľko druhov pohybu očí. Jednou z nich je fixácia, ktorá zodpovedá pokojovej polohe oka v konkrétnom fixačnom bode. Avšak aj keď je oko v zjavnej nehybnej fixácii, mikropohyby sa vyskytujú stále každú sekundu. Takéto mikromiesty sa nazývajú mikrosakády. Oko vytvára jednu až tri mikrosekády za sekundu. Počas týchto trhaných bleskových pohybov s amplitúdami medzi tromi a 50 uhlovými minútami sa dopadajúce svetlo posúva na sietnicu. Iba prostredníctvom týchto mikroskopií je nakoniec možné vizuálne vnímanie. Receptory na sietnici očí reagujú predovšetkým na zmeny svetla. Posun svetla z jednej receptívnej oblasti sietnice do druhej teda spôsobuje, že receptory reagujú a nakoniec umožňuje videnie. Pojem „lokálna adaptácia“ sa vzťahuje na vizuálny jav, ktorý umožňuje ľuďom vnímať fixné podnety vo vizuálnom obraze, ale nevníma ich ako fixné. Tento efekt sa vyskytuje za určitých podmienok prostredia. Skutočnosť, že ľudia nemajú problémy s vizuálnym vnímaním v každodennom živote v dôsledku lokálnej adaptácie očí, zase súvisí s mikroakádami.
Funkcia a úloha
Amplitúda mikrosekád sa pohybuje od piatich do 50 uhlových minút. V prípade mikrokokád závisí maximálna rýchlosť pohybu lineárne od vzdialenosti. Teda je to asi osem stupňov / s pre amplitúdy počnúc piatimi uhlovými minútami. Podobne je to asi 80 stupňov / s pri amplitúdach okolo 50 uhlových minút. Mikrosakády buď zodpovedajú driftom s nízkou rýchlosťou, alebo sú súčasťou takzvaných mikromiestov medzi pohybmi očí. V kontexte mikromovementov sa sakády nazývajú aj mikrotrémová časť pohybu. Každá mikrosekáda preorientuje línie pohľadu na fixovaný bod. Fyziologicky sa oči neustále odchyľujú od pevných bodov unášanými pohybmi, aby sa zabránilo fenoménu lokálnej adaptácie. Mikrokokády sú teda jednou z najdôležitejších zložiek schopnosti vizuálneho vnímania. Zaisťujú, aby oko permanentne prenášalo vizuálne podnety z prostredia na mozog a nefiltruje ich z vnímania v kontexte miestnej adaptácie. Miestna adaptácia je nevyhnutná, pretože bez nej by človek permanentne vnímal jemné žilky vlastného oka nad stimulmi z okolia. Ľudia patria medzi okom ovládané stvorenia, ktoré si nachádzajú cestu vo svojom prostredí predovšetkým prostredníctvom vizuálneho vnímania. To, že sú schopní tak urobiť, je niekedy spôsobené javmi, ako je miestna adaptácia a mikrosekády. Mikrosakády sa zvyčajne vyskytujú jednu až trikrát každú sekundu. Príslušná sadzba závisí od osoby a súvisí tiež s ovplyvňujúcimi faktormi, ako sú napr únava. Vedci teraz predpokladajú, že neurónové procesy podobné tým, ktoré sa podieľajú na generovaní saccade, zohrávajú úlohu pri generovaní mikroakád. Zdá sa, že pohyby sú základom bežných neurónových štruktúr. Driftové pohyby oka od fixačného bodu sú také automatické a nedobrovoľné ako korekčné mikrokokády, ktoré preorientujú oko na fixačný bod. Tieto procesy sú zriedka vedome vnímané a vyskytujú sa v časových rozpätiach kratších ako jedna sekunda.
Choroby a poruchy
Mikrosakády majú klinický význam predovšetkým v súvislosti s paralýzou očných svalov. Paralýzy tohto typu sú vo väčšine prípadov spojené s neurologickými ochoreniami a zodpovedajú tak neuronálnym léziám v oblasti zásobovanej postihnutými svalmi. Keď sú očné svaly ochrnuté, niekedy už nemôžu prebiehať mikrokaskády. To môže mať fatálne následky na zrakové vnímanie. Pretože receptory na sietnici reagujú takmer výlučne na meniace sa svetelné podmienky, spôsobujú mikrokokády posun svetla na sietnici. Keď už mikroakkády nemôžu prebiehať, do očí sa dostanú iba konštantné svetelné podnety hlava je opravený. Tento jav je sprevádzaný absolútnou stratou celkového zraku. Toto sa tiež nazýva strata zraku v dôsledku receptora únava. Týmto spôsobom by pacient s ochrnutými očnými svalmi dočasne oslepol, keby jeho hlava boli upevnené zvonku. Hlava pohyb môže posúvať svetelné podnety na sietnici podobným spôsobom ako v mikrosekádach. Akonáhle teda pacient môže znova pohnúť hlavou, môže napriek ochrnutiu očných svalov opäť niečo vidieť. Lekár môže sledovať ochrnutie očných svalov fixáciou hlavy, pretože mikrokapády, ktorým by paralýza v tejto polohe zabránila, by viesť na dočasný slepota. Svetlo neustále dopadajúce na sietnicu sa bez mikrosekád nepresúva na rôzne receptory, čo má účinky hlavne na periférne videnie v kútiku oka. Receptívne sietnicové polia sú príliš veľké v sietnicových bunkách na periférii, aby umožnili posun stimulov dopadajúcich svetelných stimulov v kontexte mikrosekád inde. V centrálnom zornom poli môže dôjsť k posunu svetelných stimulov prostredníctvom iných mikromovementov, pretože centrálne bunky sietnice majú menšiu veľkosť ako periférne bunky sietnice. Toto zmenšuje vnímavé polia v strede, takže sú ľahšie možné posuny svetelných stimulov.
