Poručníctvo – dôvody
V Nemecku v roku 1992 poručníctvo ako právna starostlivosť o blaho dotknutej osoby nahradilo dovtedy platné poručníctvo a poručníctvo v invalidite. Výhodou opatrovníctva je, že osoba v opatrovníctve má viac práv a opatrovník má väčšiu kontrolu. Okrem toho smernica o starostlivosti nemusí byť komplexná, ale môže sa vzťahovať len na určité oblasti.
Predpokladom opatrovníctva je objektívna potreba pomoci a podpory. Zistiť ho možno len vtedy, ak dotknutá osoba už nemôže bez pomoci spravovať svoje záležitosti. Dôvodom môžu byť duševné choroby, vrodené duševné, telesné alebo psychické postihnutia. Príkladom mentálneho postihnutia je mentálne zhoršenie u pacientov s demenciou.
Rozdielne predpisy v Rakúsku a Švajčiarsku
Zastúpenie dospelých by sa malo vzťahovať len na tie oblasti, kde je to absolútne nevyhnutné. Aby sme to zabezpečili, od 1. júla 2018 existujú štyri formy (alebo úrovne) zastupovania dospelých:
- Splnomocnenec pre zdravotnú starostlivosť: So splnomocnencom pre zdravotnú starostlivosť môže každý, kto je plne schopný rozhodovať, presne špecifikovať, kto môže v budúcnosti konať v jeho mene, ak to už nebude môcť robiť sám. Môžete tiež vymenovať rôznych splnomocnených zástupcov pre rôzne oblasti svojho života. So zástupcom zdravotnej starostlivosti si teda môžete zachovať čo najväčšie sebaurčenie vo fázach, v ktorých sa už nemôžete rozhodovať sami. Viac o tom si môžete prečítať tu.
- Zvolený dospelý zástupca: Ak niekto neposkytol opatrenia prostredníctvom splnomocnenca pre zdravotnú starostlivosť, niekedy je stále možné, aby si ľudia, ktorí už nie sú plne spôsobilí konať, ustanovili za seba voleného dospelého zástupcu.
- zákonné zastupovanie dospelých: Od júla 2018 sa týmto nahradilo „splnomocnenie zastupovať najbližších príbuzných“ a je to možnosť, ak nebol vytvorený splnomocnenec pre zdravotnú starostlivosť a nie je možné „zastupovať plnoletú osobu“.
- Súdne zastupovanie dospelej osoby: Nahrádza predchádzajúce „poručníctvo“ a možno o nej uvažovať, ak neexistuje plná moc a nie je možné iné zastupovanie dospelej osoby (volenej alebo štatutárnej).
KESB môže napríklad nariadiť opatrovníctvo, ak niekto už nie je schopný sám sa postarať o dôležité veci. Inými slovami, je ustanovený opatrovník a je presne určené, za ktoré oblasti života osoby (napr. bývanie, peniaze, zdravie) zodpovedá a aké má možnosti. V súlade s tým existujú rôzne typy opatrovníctva.
Napríklad v prípade sprievodného opatrovníctva opatrovník ponúka dotknutej osobe len nízkoprahové poradenstvo a podporu – dotknutá osoba však zostáva zodpovedná za všetky záležitosti sama. Na druhej strane v prípade zastupovania môže poradca uzatvárať zmluvy a vykonávať transakcie v mene dotknutej osoby. V prípade participatívneho opatrovníctva môžu dotknutá osoba a opatrovník prijímať rozhodnutia (napríklad uzatvárať zmluvy) len so vzájomným súhlasom.
Navrhovanie opatrovníctva
V Nemecku môže ktokoľvek požiadať o opatrovníctvo príslušný miestny súd (opatrovnícky súd), ak existuje dôvodné podozrenie, že on alebo iná osoba už nezvládajú každodenný život bez právnej a organizačnej pomoci.
Opatrovnícky súd musí túto žiadosť preskúmať a ustanoviť znalca. Ide o zamestnancov súdu, ktorí navštevujú dotknutú osobu v jej životnom prostredí a lekárov, ktorí dokladujú jej zdravotný stav.
Ak sa zdá, že dotknutá osoba nie je schopná primerane zastupovať jej záujmy, je na dobu súdneho konania ustanovený kolízny opatrovník. Môže to byť dôveryhodná osoba dotknutej osoby, právnik alebo pracovník úradov a opatrovateľských združení.
Súdne pojednávanie
O potrebe opatrovníctva a ustanovení opatrovníka rozhoduje sudca. Dostáva všetky znalecké posudky a musí si o dotknutej osobe vytvoriť osobný dojem. Za týmto účelom navštívi dotknutú osobu osobne v nemocnici, opatrovateľskom dome alebo doma. Dotknutá osoba však môže odmietnuť vypočutie aj vo svojom súkromnom prostredí. Pojednávanie potom prebieha na súde.
Na záverečnom stretnutí sudca vysvetlí opatrovanej osobe, ako sa rozhodne.
Kto sa stane opatrovníkom?
Ak súdu nie je známa zverená osoba, ktorá je ochotná starostlivosť prevziať, je ustanovený odborný opatrovník. Môžu to byť sociálni pracovníci alebo právnici, ktorí sa živia zastupovaním a starostlivosťou o veľkú skupinu ľudí v ich starostlivosti. Profesionálni opatrovatelia zvyčajne dostávajú paušálny poplatok. Za opatrovníka môže byť ustanovené opatrovateľské združenie alebo orgán verejnej moci len v prípade, ak fyzická osoba nie je schopná zabezpečiť starostlivosť.
Rozsah starostlivosti
Poručníctvo sa zriaďuje len pre tie oblasti zodpovednosti, ktoré dotknutá osoba nemôže vykonávať samostatne. V závislosti od schopností osoby je zriadené buď komplexné opatrovníctvo, alebo opatrovníctvo pre nasledujúce oblasti:
- Lekárske ošetrenie a starostlivosť o zdravie
- Starostlivosť o majetok
- Právo pobytu
- Bývanie záleží
- Ovládanie pošty a telefónu
Úlohy opatrovníka
Opatrovateľ v závislosti od určenej oblasti starostlivosti vybavuje pre svojho chránenca bankové transakcie, prideľuje peniaze na určité časové obdobia, uzatvára zmluvy s prenajímateľmi a správcami domovov a sprevádza opatrovateľa k lekárovi. Je samozrejmé, že lekári sú oslobodení od povinnosti mlčanlivosti voči opatrovateľovi. Príjemca starostlivosti a opatrovateľ spoločne rozhodujú o tom, ktoré lekárske ošetrenie je najlepšie.
Osobný kontakt medzi opatrovateľom a jeho chránencom je kľúčový. V žiadnom prípade nepostačuje, ak opatrovateľka vybavuje len korešpondenciu a právne záležitosti a opatrovanú osobu pravidelne nenavštevuje. V praxi to však často neplatí. Politici preto v súčasnosti prehodnocujú zákon o opatrovníctve a možno ho zreformujú.
Obmedzenia rozhodovacích právomocí
Opatrovnícky zákon vymedzuje situácie, v ktorých poručník nemôže rozhodovať sám, ale musí získať súhlas príslušného súdu. Medzi ne patrí predovšetkým
- lekárske ošetrenia alebo zákroky, ktoré sú spojené s vysokým ohrozením života alebo vysokým rizikom trvalého poškodenia zdravia (okrem naliehavých prípadov)
- sterilizácie
- Umiestnenie na uzavretom oddelení nemocnice alebo domova dôchodcov
- Ukončenie existujúcich nájomných vzťahov
Koniec opatrovníctva
O zániku alebo predĺžení opatrovníctva musí opatrovnícky súd rozhodnúť najneskôr po siedmich rokoch. Vo väčšine prípadov príslušný súd určí skorší termín, do ktorého treba pri ustanovení opatrovníka preskúmať potrebu starostlivosti.
Bez ohľadu na to môže poručenská osoba alebo jej opatrovník kedykoľvek oznámiť súdu, že požiadavky na opatrovníctvo sa medzičasom zmenili alebo dokonca prestali platiť. Súd potom musí rozhodnúť, či opatrovníctvo ukončí.
Ak je opatrovateľ nespokojný so svojím opatrovníkom, môže súdu navrhnúť iného opatrovníka. Táto osoba musí byť rovnako vhodná a ochotná prevziať starostlivosť. Ak si opatrovník neplní svoje povinnosti, súd ho odvolá.
