Synonymá
Latinsky: Aruis externa Anglicky: external ear
Definícia
Vonkajšie ucho je prvou úrovňou prístroja na vedenie zvuku vedľa stredné ucho. K vonkajšiemu uchu patrí ušnica, vonkajšie zvukový kanál (vonkajšie akustické mäso) a ušný bubienok (tympanická membrána), ktorá tvorí hranicu s stredné ucho. Prvou dôležitou zložkou vonkajšieho ucha je pinna.
Uzatvára gumičku chrupavka platnička (Cartilago auriculae). Koža leží tesne proti nej. Z vonkajšej strany má ušnica každého človeka individuálny tvar.
Tú tvoria chrupavkovité štruktúry helix, anthelix, tragus a antitragus. Ušný lalôčik (Lobus auriculae) je jedinou časťou bez výskytu chrupavka a dajú sa spojiť dohromady alebo voľne zavesiť ako vydutie. Svaly ucha patria do mimického svalstva tváre a sú inervované 7. lebečným nervom (tvárový nerv).
Vo väčšine prípadov sú však vážne zdegenerované a nefunkčné. Preto len veľmi málo ľudí môže vedome krútiť ušami. Ušnica je veľmi dobre dodávaný s krv, ktorý slúži na reguláciu teploty.
Ak je teplota tela príliš vysoká, viac krv je nasmerovaný do ušnica a ochladzuje sa prúdom vonkajšieho vzduchu. Každý je určite oboznámený s fenoménom „červených uší“ v nepríjemných alebo strachujúcich situáciách. Pretože tu však nie je žiadna izolačná vrstva tuku ušnica, môžu sa rýchlo vyskytnúť omrzliny, najmä v hornej oblasti.
Účinok regulácie teploty cez uši má u ľudí určite druhoradý význam, napr potné žľazy a ďalšie mechanizmy môžu účinnejšie regulovať telesnú teplotu. V živočíšnej ríši, napríklad u slonov, je úspech zrejmejší. Existujú aj rôzne lymfa uzliny na vonkajšom uchu, ktoré môžu byť opuchnuté počas zápalových procesov.
Ušnica zhromažďuje prichádzajúci zvuk ako druh lievika, ktorý potom pokračuje v ceste cez externý zdroj zvukový kanál. Táto funkcia lievika je obzvlášť dôležitá pre smerový sluch. Rozlišuje sa medzi „hore / dole“ a „spredu / zozadu“, čo je zaistené záhybmi ušnice, pretože tieto odrážajú alebo zosilňujú rôzne zvukové frekvencie odlišne.
Centrálne neuróny túto informáciu vyhodnotia. Vonkajšie zvukový kanál (časť vonkajšieho ucha) je dlhý asi 3 cm a má priemerný priemer 0.6 cm. V úvodnej časti sa skladá hlavne z gumy chrupavka.
Smerom k ušný bubienok steny sú čoraz viac tvorené kostenou stenou. Má kurz v tvare písmena S, ktorý je obzvlášť dôležitý pri skúmaní ušný bubienok otoskopom. Tu treba ušnicu vytiahnuť dozadu a nahor, aby sa chrupavková časť natiahla a narovnala, bolo možné zaviesť lievik otoskopu a odhaliť pohľad na bubienok.
Najmä v prednej časti je viac mazových a mazových žliaz. Posledné menované vytvárajú tenký tekutý sekrét, ktorý sa vytvára spolu s mazom a mŕtvymi bunkami ušný maz (cerumen). Normálne táto masť slúži ako ochrana pred prenikaním cudzích telies a pred vysušením kože v zvukovode.
Ak sa ich však tvorí nadmerne, môže to znížiť výkonnosť sluchu. Tiež opuch sekrécie pri kontakte s vodou a tiež následný strata sluchu je možné. Zdravý bubienok (časť vonkajšieho ucha) je perleťovo šedej farby, je okrúhly oválny a má plochu cca.
75 mm2. Možno ho rozdeliť do štyroch kvadrantov v smere hodinových ručičiek: Toto rozdelenie sa robí pozdĺž svetlého pruhu (Stria mellearis), ktorý patrí k priesvitnej rukoväti kladiva, a kolmo na túto čiaru, ktorá vedie cez pupok (umbo). Pupok tvorí dolný koniec ušného bubienka zrasteného s rukoväťou kladiva.
Toto rozdelenie je klinicky dôležité, pretože umožňuje lepší popis lokalizácie patologických zmien. V normálnom bubienku sa v kvadrante II vytvára svetelný reflex, ktorý poskytuje informácie o napätí bubienka. V zásade však možno bubienok rozdeliť na malú ochabnutú časť (pars flaccida, šrapnelová blana) a väčšiu, napnutú časť (pars tensa).
Stred bubienka má tvar lievika a je vtiahnutý smerom k pupku. Funkciou ušného bubienka je prenos zvuku do ossikulárneho reťazca, a teda do bubienkovej dutiny (stredné ucho). Prichádzajúci zvuk spôsobuje, že bubienok mechanicky vibruje, čo sa potom prenáša cez kladivo, nákovu a svorky na oválne okienko, čo spôsobuje vnútorné ucho kvapalina vibrovať. Skutočná premena zvukových vĺn na elektrické impulzy sa potom uskutoční v vnútorné ucho. - I: predná strana
- II: predné dno
- III: spodná zadná časť
- IV: hore vzadu.
