Parakrínová sekrécia je lekársky výraz pre vylučovanie hormónov do interstícia, ktoré pôsobí na bunky v bezprostrednom prostredí. Parakrinná sekrécia slúži predovšetkým na diferenciáciu tkanív. Parakrinné poruchy môžu mať vplyv napríklad na tvorbu kostí a prejaviť sa na celom hormonálnom systéme.
Čo je to parakrinná sekrécia?
Parakrínová sekrécia je lekársky výraz pre sekréciu hormónov do interstícia, ktorý ovplyvňuje bunky v bezprostrednom prostredí. Parakrínová sekrécia je sekrečná cesta žliaz a buniek podobných žľazám. V tomto procese vylučovanie, ako sú rastové faktory alebo hormóny sa neprenášajú endokrinne cez krv do cieľových tkanív, ale pôsobia na ich bezprostredné prostredie. Autokrinná sekrécia je zvláštnou formou tohto princípu. V tejto sekrečnej ceste pôsobia vylučované látky späť na samotné vylučujúce bunky. Na tento účel sú vylučujúce bunky samy vybavené receptormi, na ktoré sa môžu viazať ich vlastné sekréty. Aj keď sú sekréty v zásade určené na to, aby pôsobili mimo žľazové bunky, majú teda intracelulárny účinok. Parakrínové sekréty bez autokrinného účinku vykazujú účinok iba na bezprostredne susediace bunky. Niektoré žľazové bunky ľudského organizmu sa podieľajú na sekrécii endokrinného a parakrinného systému súčasne. Príkladom takýchto buniek sú medziľahlé Leydigove bunky umiestnené v interstíciu semenníka. Procesy parakrinnej a endokrinnej sekrécie sú teda zvyčajne skôr komplementárne než navzájom sa vylučujú. Majú však tiež vzájomne polárne vlastnosti. Hlavnou funkciou parakrinných sekrečných procesov je stimulácia rastových funkcií alebo diferenciačných procesov.
Funkcia a úloha
Hormóny dlhodobo regulujú rast a funkciu jednotlivých buniek, tkanív a orgánov v ľudskom tele. Naproti tomu autonómny nervový systém iba prevezme kontrolu nad procesmi, ktoré sú časovo obmedzené. Hormonálny systém má teda globálnu úlohu pri podpore života, pretože ovplyvňuje orgány a riadi bunkový metabolizmus a diferenciáciu jednotlivých buniek. Jednotlivé efekty všetkých hormóny sú optimálne koordinované a do istej miery sa navzájom regulujú vzájomnou inhibíciou alebo stimuláciou. V ľudskom tele sa parakrinne vylučujú iba tkanivové hormóny a takzvané cytokíny. Cytokíny sú regulačné proteínytj. peptidy. Kontrolujú hlavne imunitnú odpoveď a sú produkované rôznymi entitami imunitný systém, Ako sú lymfocyty. Imunologické proteíny nie sú vždy parakrinného účinku, ale vykazujú aj endokrinný účinok. Ich parakrinný účinok vo veľkej miere zodpovedá špeciálnej forme autokrinnej sekrécie. Parakrínové, autokrinné a endokrinné účinky cytokínov sú podobné sieti a tvoria homeostázu, tj. vyvážiť na udržanie zložitých orgánových funkcií a ďalších procesov v organizme. Okrem cytokínov sú sekréty niektorých endokrinných buniek čiastočne vylučované aj parakrinnými cestami. Napríklad beta bunky pankreasu a niektoré bunky v prednej časti hypofýzy vylučujú svoje hormóny v doplnkovej parakrinnej forme k endokrinnej forme, a tak po uvoľnení do interstícia pôsobia na bunky v bezprostrednej blízkosti, ktoré sú vybavené receptorom pre príslušný hormón. Podľa jeho typu a koncentrácie, sekrét vylučuje po naviazaní na bunky špecifickú reakciu. Kombinácia parakrinných a endokrinných foriem mení účinok vylučovaných signálnych látok. Regulačné vzorce v parakrinnej sekrécii pozostávajú predovšetkým z inhibície prostredia. Takáto inhibícia prostredia zabraňuje napríklad tomu, aby sa bezprostredne susediace bunky v tkanivových vzorcoch diferencovali počas diferenciácie do úplne rovnakej formy. Naproti tomu v parakrinnej špeciálnej forme autokrinnej sekrécie je ultrakrátka spätná väzba najznámejším regulačným mechanizmom. Tu sa sekréty po sekrécii viažu na receptor proteíny samotnej vylučujúcej bunky, a tým inhibuje jej vlastnú produkciu.
Choroby a poruchy
Ak sa vylučuje príliš málo alebo príliš veľa parakrinných hormónov, má to vplyv na celý hormón vyvážiť a teda aj na orgánoch alebo tkanivách organizmu z dôvodu úzkej interakcie sekrečných ciest. Jednotlivé príznaky tvorby hormónov alebo poruchy vylučovania sú preto rôzne. Lekársky odbor endokrinológia sa zaoberá hormonálnymi chorobami a teda aj narušenou parakrinnou sekréciou. Rast a vývoj sú spravidla narušené, ak je prítomné endokrinné alebo parakrinné ochorenie. Napríklad parakrinné faktory môžu hrať rovnako dôležitú úlohu pri vývoji osteoporóza ako to robia pri nesprávnej regulácii metabolizmu. Jedným z najdôležitejších objavov je význam parakrinných autokrinných procesov pri vývoji rakovina. Dôležitú úlohu tu zohrávajú predovšetkým vylučované rastové faktory, ktoré stimulujú tkanivá rast keď je narušená intracelulárna signalizačná kaskáda. Molekulárne mechanizmy účinku parakrinných a autokrinných látok, receptory pre tieto látky a regulačné obvody podieľajúce sa na uvoľňovaní rastových faktorov sa stali stredobodom pozornosti rakovina výskum v posledných rokoch. Napríklad kvôli kontrole autokrinného rastu je rast nádoru nezávislý od vonkajších faktorov. Autokrinne regulovaná regulácia rastu sa preto ponúka ako východiskový bod pre modernú výrobu rakovina terapie, koncentrácie rastové faktory možno znížiť o správa monoklonálnej protilátky, napríklad. Blokovanie príslušných receptorov a tým interferencia s parakrinnými autokrinnými procesmi v tele sa môže tiež považovať za sľubnú terapeutickú možnosť pri rakovine.
