Fáza vzdoru

Aká je fáza vzdoru?

Fáza vzdoru popisuje určité štádium vývoja u detí, ktorým prechádzajú deti od dvoch rokov s rôznou intenzitou. V zriedkavých prípadoch nedochádza k vzdorovitej fáze v dôsledku sociálnych okolností. Vo fáze vzdoru sa správanie dieťaťa mení, testuje sa, kam až môže zájsť s vlastnou vôľou, testuje sa jeho vlastný rozsah pôsobenia a dieťa reaguje na odpor. Reakcia na odpor sa označuje ako vzdorujúca reakcia a možno ju vyjadriť hlasným krikom a plačom. Niektoré deti sa pritom obťažujú a ťažko sa upokoja.

Čo môžem ako rodič / rodič urobiť proti fáze vzdoru?

Fáza vzdoru je veľmi dôležitá pre rozvoj osobnosti dieťaťa, jeho emocionálny rozvoj a pre rozvoj ega. Z tohto dôvodu by mali rodičia správne reagovať na vzdory svojim deťom, aby im poskytli vhodný rámec a nevyvolávali nové nekontrolované vzdorovité reakcie, ale aby našli východisko z tejto fázy. Rodičia by mali nechať svoje dieťa vyskúšať si to, ak to situácia umožňuje, dieťa si tak môže upevniť sebadôveru a získať svoje vlastné skúsenosti.

Toto dáva dieťaťu príležitosť učiť sa samo a nie vždy sa stretne s odmietnutím rodičov, keď chce niečo vyskúšať. To platí iba pre situácie, ktoré sú pre dieťa úplne neškodné, a pre veci, ktoré pre rodičov nemajú veľkú hodnotu - ak to tak nie je, mali by rodičia dať dieťaťu jasné „nie“. Ak sa dieťaťu ukážu jeho hranice, je dôležité nepoddať sa jeho vôli, aj keď sa prejaví hlasným prejavom a vyčíňaním.

Deti potrebujú jasné limity a pravidlá, ktoré je potrebné dodržiavať, inak sa dieťa rýchlo naučí, aké správanie musí prejavovať, aby si s vlastnou vôľou vystačilo so svojimi rodičmi. Dieťaťu musí byť úplne jasné, ktorých pravidiel sa musí držať, tieto pravidlá by mali platiť nielen vždy, ale ich dodržiavanie musí vyžadovať od všetkých opatrovateľov rovnako. Mnoho rodičov pozná svoje deti veľmi dobre a vie, kedy môže často prísť k vzdorovitým reakciám detí.

V záujme ochrany seba a dieťaťa sa odporúča vyhnúť sa takýmto situáciám, ktoré vyvolávajú násilné reakcie dieťaťa, alebo ich zmierniť, pretože také extrémne vzdorovité reakcie môžu byť u dieťaťa vyvolané strachom. Samotné dieťa nie je schopné pomenovať strach, a preto sa rodičom odporúča pozorne sledovať správanie dieťaťa. Ak došlo k silnému vyčíňaniu, je veľmi dôležité, aby samotní rodičia zostali pokojní.

Patrí sem aj to, že sa nenechajú unášať hnevom dieťaťa a začnú dieťa kričať, pokarhať alebo trestať. Rodičia majú za úlohu ísť dobrým príkladom a vysvetliť dieťaťu po útoku, že určité výrazy sú tabu. Aby človek v takejto vzdorovitej situácii zostal pokojný, musí sa zhlboka nadýchnuť, nebrať osobne reakciu dieťaťa a stretnúť sa s dieťaťom s empatiou.

Často pomôže, ak vezmete dieťa na ruky, pretože potom časť napätia zmizne a dieťa sa upokojí. Ďalej je možné po záchvate alebo skôr, ako dieťa slepo vstúpi do záchvatu, rozptýliť dieťa, napríklad obľúbenou plyšovou hračkou alebo inou vzrušujúcou situáciou, vďaka ktorej dieťa zabudne na skutočný problém. Takéto esá v rukáve, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou upokoja dieťa, sa odporúčajú najmä vtedy, ak sa s dieťaťom pohybujete na verejnosti a nechcete na seba upútať pozornosť.

Jeden zvyčajne hovorí o skutočnej vzdorujúcej fáze iba u detí od dvoch rokov, ale podobné správanie, ako napríklad nekontrolovaný plač, možno pozorovať aj u bábätiek. V prvom roku života deti upozorňujú na svoje potreby verbálnymi prejavmi, ktoré musia uspokojiť rodičia. Plačúce dieťa teda nie je prejavom vzdoru namiereným proti zákazu rodičov, ale skôr upozornením na potreby, ktoré musia byť splnené, aby prežili.

Rodičia by mali na rozdiel od staršieho dieťaťa so skutočným vyčíňaním reagovať na jeho správanie čo najrýchlejšie. Rýchla reakcia na správanie dieťaťa podporuje väzby medzi rodičmi a deťmi a posilňuje základnú dôveru dieťaťa. Až na konci prvého roku života sa deti dozvedia, že ich správanie môže ovplyvňovať činnosť dospelých. Teraz sú deti schopné plač zamerať cielenejšie na vyjadrenie svojich základných potrieb a požiadaviek na dojčenie.

Prvý výkrik navyše vyjadruje hnev dieťaťa. Napríklad, ak vezmete deťom hračku alebo niečo podobné, začnú plakať, pretože sa situácia zmenila proti ich vôli. Tento plač vyjadruje bezmocnosť detí.

Podľa toho sa táto reakcia označuje skôr ako hnev než vzdor. Vo veku dvoch rokov si deti začínajú rozvíjať svoju vlastnú vôľu. Ak je to v rozpore s názorom rodičov, môže to viesť k vyčíňaniu.

Predtým sa o prežitie dieťaťa starala starostlivosť, strava a ochrana rodičov, bez toho, aby si dieťa muselo dávať svoje vlastné hlava skrz to. Teraz, vo veku dvoch rokov, dieťa dosiahlo štádium vývoja, v ktorom má svoje vlastné nápady a chce ich preniesť na rodičov. Dieťa sa prvýkrát začína oddeľovať a trénovať, čo znamená mať vlastnú vôľu.

Vo veku dvoch rokov majú deti svoje vlastné nápady a myšlienky, ktoré ešte nedokážu pretransformovať do jazyka, ktorému dospelí vždy rozumejú. Dieťa chápe veľa vecí zo svojho prostredia, ale ešte sa nevie adekvátne slovne prejaviť. V tomto veku teda môžu vzplanutia vzplanúť veľmi rýchlo, pretože dieťa sa cíti krikom, plačom, kopaním alebo úderom do vzduchu.

Väčšinou sú to výbuchy hnevu a zúrivosti, ktoré sa vyskytujú náhle a intenzívne, ale miznú rovnako rýchlo, ako prišli. Vo veku troch rokov chce byť dieťa na jednej strane samostatnejšie a snaží sa veľa urobiť samo, na druhej strane túži po starostlivosti, láske a bezpečí rodičov. V snahe o autonómiu deti postupne objavujú svoje želania a preferencie, a preto je pre rodičov veľmi ťažké predvídať želania detí.

Dieťa objavuje vlastnú vôľu a to nevyhnutne vedie k tomu, že dieťa chce veci alebo veci, ktoré sú zakázané rodičmi alebo ktoré dieťa nie je schopné robiť. Z tohto dôvodu môže dôjsť k prudkým záchvatom záchvatu zúrivosti a výbuchom zúrivosti bez toho, aby mali rodičia predtuchu. Môže sa stať, že maličkosti, ktoré sú dieťaťu zakázané, spôsobujú u dieťaťa silné reakcie.

V tomto veku také záchvaty a záchvaty plaču vychádzajú z frustrácie, pretože dieťa chce dosiahnuť niečo, čoho v tomto veku ešte často nie je schopné. fáza, v ktorej deti chcú robiť všetko sami a zatiaľ sa im nedarí všetko, je pre vývoj veľmi dôležitá, pretože deti sa prvýkrát pohybujú nezávisle od svojich rodičov. V tejto novej životnej fáze chcú deti sami preskúmať prostredie, ktoré sprevádza zvýšená fyzická aktivita.

Vo veku štyroch rokov sa v závislosti od dieťaťa môžu ešte od fázy trojročných detí vyvinúť vzdorné reakcie. Od dieťaťa k dieťaťu je veľmi individuálne, keď dieťa prejde každou fázou a ako dlho trvá. Deti vo veku štyroch rokov už môžu chodiť a rozprávať, čo ich odlišuje od detí vyžadujúcich nepretržitú starostlivosť.

Deti teraz získali určitú mieru samostatnosti a chcú ju postupne zvyšovať. Pritom však narážajú na limity stanovené rodičmi na jednej strane na vzdelávanie dieťaťa alebo na jeho ochranu pred nebezpečenstvom, na druhej strane však tieto obmedzenia existujú z dôvodu nedokončeného fyzického vývoja. Tieto limity môžu spôsobiť reakcie ako vzdor alebo hnev u niektorých detí aj vo štvrtom roku života.

Normálne sa však záchvaty záchvatov vzplanutia a vzdoru od štyroch rokov významne znižujú, pretože sa výrazne zlepšujú jazykové schopnosti detí a priestor pre činnosť. Deti v piatom roku života zvyčajne ťažko znášajú vzdorujúce záchvaty alebo silne nekontrolované záchvaty zúrivosti. Dieťa je jazykovo a tiež emocionálne vyvinuté do tej miery, že dokáže dodržiavať pravidlá a dokáže čiastočne porozumieť a vidieť.

Ak však deti nezažijú hranice od svojich rodičov, môže to viesť k tomu, že deti budú naďalej prežívať vzdorné reakcie a výbuchy zúrivosti. Naučili sa, že toto správanie má požadovaný účinok na rodičov a využíva ho. Takéto výbuchy alebo záchvaty nemajú nič spoločné s frustráciou, ako v detstve, ale používajú sa vedome a cieľavedome pre ich vlastné túžby. Deti sú voči svojim rodičom také silné a často nimi dosiahnu svoju vôľu, takže záchvaty záchvatu s pribúdajúcim vekom neklesajú, ale zostávajú zachované.

Vo fáze vzdoru vo veku 6 rokov je to podobné ako v piatich rokoch. Za normálnych okolností by malo dieťa pri správnej a dôslednej výchove odhodiť svoje záchvaty hnevu, pretože je vo vývoji už natoľko pokročilé, že dokáže slovne prejaviť, čo chce, a tiež motorika je taká pokročilá že dosiahne veľa z toho, čo si predsavzal. Ak sa však záchvaty hnevu vyskytujú naďalej, je možné, že sa dieťa naučilo, že od rodičov dostane to, čo chce, alebo že sa dieťa správa takto z neistoty a nadmerných požiadaviek.

Takýto nadmerný dopyt alebo strach môže sprevádzať školu vstup a nová životná situácia. Ak deti mali predtým malý kontakt so svojimi rovesníkmi, môže ich tiež premôcť školská trieda, pretože rovesníci sa správajú k dieťaťu inak ako k dospelým, a to sa musí dieťa naučiť prvýkrát. Ďalej sa môže stať, že dieťa, ak jeho rodičmi neboli predtým stanovené limity, teraz zažíva limity a pravidlá, ktoré musí dodržiavať prvýkrát v škole. Na začiatku to môže viesť k vzdoru alebo útokom hnevu, tie však netrvajú dlho, ak je pedagóg dôsledný.