Motívy majú nevedomú aj vedomú úroveň a ležia medzi vlastným postojom a pohonmi. Motívy v športe súvisia buď so samotným športom, alebo s jeho výsledkom. Takýto výsledok možno chápať ako výkon ako sebapotvrdenie, ale tiež ako prezentáciu vlastného výkonu a zahrňujúceho dominančného správania.
Šport môže ďalej slúžiť ako prostriedok na ďalšie účely, napríklad nadväzovanie kontaktov a priateľstiev. Ak motív športovca súvisí so samotným športom, môže to byť fyzická výzva, estetika alebo skúsenosti s vlastným telom. Ak to však slúži ako prostriedok na ďalšie účely, na udržiavanie vlastného zdravie, vhodnosť, zážitok z prírody a relaxácie sú zahrnuté.
Ak situačné a individuálne stimuly do seba zapadajú, výsledkom je motivácia. Motivačné procesy sú dôležitým predpokladom pre dosiahnutie dobrého športového výkonu.
- Motívy sa majú stotožňovať s pretrvávajúcimi dispozíciami hodnotenia, podľa ktorých sú motívmi motívy správať sa v situáciách cieľovo orientovaným spôsobom v situáciách časovo pretrvávajúcim, situačne nadčasovým a osobnostným spôsobom.
- Motivácia v športe je momentálne emocionálna (napr
priatelia, strach, nádeje) a kognitívne (napr. očakávania) procesy, pred, počas a po športovaní.
Výkonová motivácia je „snaha o zvýšenie alebo udržanie najvyššej možnej úrovne efektívnosti vo všetkých tých činnostiach, v ktorých sa štandard kvality považuje za záväzný a ktorých vykonávanie môže byť úspešné alebo neúspechové. „(Heckhausen) Športovec sa tak usiluje splniť úlohu v určitom športe, v ktorom človek uplatňuje štandardy kvality pre seba, a tým dosiahnuť alebo prekročiť štandard kvality. Štandard kvality bol stanovený individuálne alebo externe a pozostáva z výkonu, ktorý musí športovec dosiahnuť (napr. Stanovený čas šprintu).
Pomocou kvalitatívnych kritérií môže športovec individuálne posúdiť náročnosť určitej úlohy a zručnosti potrebné na splnenie úlohy, a tým v konečnom dôsledku aj výsledok akcie. Výsledok žaloby sa posudzuje individuálne, preto o tom, či je žaloba úspešná alebo nie, rozhoduje vlastný nárok. Spôsob, akým sa ľudia stretávajú s výzvami a výkonovými situáciami, určuje ich osobnosť.
Tu sa rozlišuje medzi ľuďmi „viac motivovanými úspechom“ a „ľuďmi motivovanými úspechom“. To môže vysvetliť rozdiely v správaní tvárou v tvár výkonnostnej výzve. Športovci, ktorí si veria v úspech, na rozdiel od tých, ktorí sa obávajú neúspechu, vyhľadávajú výkonnostné situácie a čelia im optimizmom.
Športovec, ktorý sa bojí neúspechu, sa vyhýba akýmkoľvek rizikám a tlaku na výkonnostnú situáciu sa odoláva oveľa menej, čím má tento tlak negatívny vplyv na výsledok akcie. Druhy motívov, ktoré veria v úspech, väčšinou ospravedlňujú možné zlyhania nedostatkom schopností. Naproti tomu športovci, ktorí majú strach z neúspechu, pripisujú slabý výkon predovšetkým nepriaznivým vonkajším okolnostiam.
-> Nádej na úspech “alebo„ strach z neúspechu “sú trvalé osobnostné vlastnosti a ich príslušné vlastnosti určujú úroveň celkovej motivácie.
- Výkonový motív na druhej strane predstavuje spúšťací motív športovania a je založený na jednotlivých jazdách, aby sa niečo podarilo. Je to preto jeden z mnohých motívov, ale primárne stimuluje športové aktivity.
Ak športovec napriek všetkej motivácii nemôže dosiahnuť výkonnostný cieľ, dôjde k stavu frustrácie.
Frustráciou sa rozumie „skúsenosť so sklamaním v dôsledku skutočnej alebo vyhnúť sa frustrácii cieľov. „Ľudia sa rozhodujú na jednej strane tým, že reagujú rôzne citlivo na rôzne frustrujúce situácie, a na druhej strane mierou frustračnej tolerancie (viac či menej vhodné spracovanie frustrujúcich situácií). Reakcie na frustráciu môžu byť dosť konštruktívne.
Na druhej strane frustrácia často vedie k vyhýbavým reakciám, pri ktorých skutočný cieľ nie je priamo zameraný.
- Agresie
- Oneskorená agresia (agresia nie voči zB frustrujúcemu súperovi, ale voči rozhodcovi)
- Autoagresia (agresia voči vlastnému „ja“)
- Regresia (nie je možné získať vlastný výkon)
- Apatia (neschopnosť konať)
- rezignácia
- Výtlak
- „Ísť z ihriska“ (vyhnúť sa budúcim frustráciám)
- Racionalizácia (hľadanie dôvodov, prečo cieľ nebol dosiahnutý)
Agresívne správanie je preto vždy zamerané na spôsobenie škody.
Rozlišuje sa medzi explicitnou a inštrumentálnou agresiou. Pri výslovnej agresii sa škoda chápe ako priamy cieľ agresívneho konania. Pri inštrumentálnej agresii sa agresívne správanie športovca používa na dosiahnutie športového cieľa (agresívne obranné správanie vo futbale na zastrašenie súpera).
Agresia môže byť ďalej fyzická, verbálna alebo symbolická (pomocou gest). S cieľom odpovedať na otázku - ako k agresii - boli vyvinuté tri teórie agresie.
- Športové aktivity sa majú hodnotiť ako agresívne, ak v rozpore so športovými normami a pravidlami niekto týmto konaním výslovne zamýšľa spôsobiť škodu iným osobám.
Toto poškodenie môže byť fyzické aj psychické.
- Teória frustrácie-agresie tvrdí, že agresia je vždy dôsledkom frustrácie, ale frustrácia nemusí nutne vyústiť do agresie, ale napríklad aj rezignácie alebo apatie.
- Teoretická koncepcia jazdy a inštinktu pripisuje agresívne správanie vrodenej agresii alebo inštinktu, pričom šport je vhodným ventilom na uvoľnenie agresie.
- štúdium a socializácia teoretické pohľady na agresiu chápu agresívne správanie ako dôsledok procesov učenia. Agresívne správanie sa časom naučí na základe skúseností. Ak sa zistí, že agresívne správanie často vedie k úspechu, človek sa to naučí.
