Synestézia: Zdedená alebo naučená?

Synestézia bude pravdepodobne postihnutá skôr ženami ako mužmi - odhady sa líšia od mierneho nárastu až po sedemnásobný výskyt. Postihnutí jedinci hlásia, že „vždy“ žili so spojením svojich zmyslov „až pokiaľ si pamätajú“. Medzitým existujú náznaky, že novorodenci v zásade majú takúto schopnosť, ale u väčšiny ľudí tieto ďalšie synapsie atrofia po niekoľkých mesiacoch. Prečo sa tak nestane v synestetoch, je stále nejasné. Pretože sa však často vyskytuje v rodinách, mohlo by to byť geneticky podmienené, a teda dedičné. Je zaujímavé, že určité vlastnosti sa vyskytujú častejšie v synestétach ako v iných. Patria sem nadanie a tvorivosť, ale aj citlivosť na poruchy zvuku a pozornosti. Možno to možno považovať za pozitívne a negatívne dôsledky zvýšeného vnímania stimulov; presné vzťahy ešte nie sú objasnené.

Synestézia sa nedá naučiť

Aj ľudia bez synestézie niekedy majú Pamäť zážitky, pri ktorých niektoré zmysly čiastočne interagujú. Pri počúvaní určitej hudby teda človek cíti presne tú túžbu, ktorú mal o 20 rokov skôr, keď tancuje na túto pieseň s milovaným, alebo cíti vôňu jablkového koláča babičky, ktorá zvykla hučať presne na túto hitovku, pečenia. Ale také vedomé zmyslové asociácie nemajú nič spoločné s typickým, vrodeným farebným videním. V nesynestetách sú senzorické stimuly priradené k určitým situáciám, a sú tak uložené v mozog. Pri spomienke teda vychádzajú z Pamäť spolu. Skutočná synestézia však nastáva nedobrovoľne, spontánne a bez toho, aby ju postihnutý dokázal predvídať alebo odfiltrovať zo svojho vedomia.

Lekárska technológia ukazuje, čo sa deje

Synestézia nemá nič spoločné halucinácie; nastáva s nezakrytým vedomím. Moderná medicína dokázala, že napríklad farebné videnie nie je predstavou postihnutých. EEG a hlavne funkčné

magnetická rezonancia môže ukázať aktivitu jednotlivca mozog oblasti v reálnom čase. Vedci tak dokázali, že v synestetoch aktivuje jediný senzorický stimul - vo väčšine prípadov zvuk - nielen sluchové centrum, ale aj zrakové centrum súčasne. Farebné zážitky sú teda „skutočné“, aj keď je postihnutá osoba jediná, ktorá ich môže vidieť.