Stručný prehľad
- Popis: Sebapoškodzujúce správanie (SVV), pri ktorom sa postihnutí úmyselne zraňujú (napr. poškriabaním kože na rukách).
- Príčiny: Zvyčajne je dôvodom správania dlhotrvajúci psychický stres (napr. konflikty v rodine) alebo choroba (napr. hraničná porucha, depresia).
- Príznaky: Napríklad rany, uštipnutia, popáleniny na tele (väčšinou na rukách a nohách), modriny, jazvy, poruchy spánku, zmeny nálad
- Liečba: Lekár najskôr ošetrí rany, potom vyšetrí psychické príčiny a zvolí vhodnú psychoterapiu. V niektorých prípadoch lekár predpisuje psychofarmaká.
- Diagnóza: Diskusia s lekárom, fyzikálne vyšetrenie (napr. posúdenie rán a jaziev).
Čo je to sebapoškodzovacie správanie?
Sebapoškodzovanie – tiež sebapoškodzovanie alebo autoagresívne správanie alebo autoagresia (autoagresia) či artefaktové pôsobenie – popisuje rôzne správanie a akcie, pri ktorých sa postihnuté osoby zámerne opakovane zraňujú alebo si spôsobujú rany.
Takzvané ryhovanie – porezanie alebo porezanie kože predlaktia alebo nôh ostrými predmetmi, ako sú nože, rozbité sklo alebo žiletky – predstavuje najčastejší spôsob sebapoškodzovania. Nejde o život ohrozujúce rany, ale o malé až stredne ťažké poranenia kože alebo tkanivového povrchu tela.
V ICD-10, Medzinárodnej klasifikácii chorôb a zdravotných problémov, nie je sebapoškodzujúce správanie klasifikované ako samostatná choroba. Považuje sa to za „úmyselné sebapoškodzovanie bližšie nešpecifikovaným spôsobom“.
Sebapoškodzujúce správanie možno často pripísať dlhotrvajúcemu emocionálnemu stresu a často sa vyskytuje v spojení s inými duševnými chorobami, ako je hraničná porucha osobnosti alebo depresia. Podľa výskumu sa každý štvrtý dospievajúci do 18 rokov aspoň raz zraní.
„Popisovanie“ sa často používa ako synonymum pre sebapoškodzujúce správanie, pretože je to najbežnejšia metóda sebapoškodzovania.
Aké sú príčiny sebapoškodzovania?
K sebapoškodzovaniu zvyčajne dochádza v dôsledku dlhotrvajúceho emocionálneho stresu, ako je napríklad problematický vzťah rodič-dieťa alebo časté konflikty s rovesníkmi. Menej často sa správanie vyskytuje počas akútneho emočného stresu, ako je rozvod rodičov, rozchod alebo školské problémy.
- Hraničná porucha osobnosti
- Depresia
- Poruchy príjmu potravy, ako je mentálna bulímia (bulímia) alebo mentálna anorexia (anorexia)
- Posttraumatická stresová porucha (PTSD)
- Obsesívno kompulzívna porucha
- Zneužívanie látok
- Poruchy úzkosti
- Porucha sociálneho správania
Autoagresívne správanie zvyčajne začína v období dospievania medzi dvanástym a 15-tym rokom života, hoci v niektorých prípadoch začína oveľa skôr. Menej často sa autoagresia vyskytuje u dospelých. Najviac ide o ventil, ktorý uvoľňuje silné vnútorné napätie. Sebapoškodzovaním cítia úľavu.
Alebo sebazraňovanie slúži ako sebatrestanie, pretože trpiaci sú na seba nahnevaní. Niektorí sa časom stanú na tomto stave „závislými“ a znova a znova si ubližujú.
Sebapoškodzovanie (“sebapoškodzovanie”) spôsobuje prerušenie alebo úľavu od intenzívne nepríjemného emocionálneho stavu. Sebapoškodzujúce správanie tak pre postihnutých slúži ako akási stratégia zvládania. Nie je nezvyčajné, že sa sebapoškodzujúce správanie „naučia“ a napodobňujú iní adolescenti (napr. priatelia alebo spolužiaci): adolescenti si osvojujú sebapoškodzujúce činy od iných.
Tu treba poznamenať úlohu internetu. Postihnutí si tu medzi sebou vymieňajú informácie o sebapoškodzujúcom správaní. To môže viesť k sociálnemu prijatiu a „normalizácii“ správania.
Koho sa to obzvlášť týka?
Autoagresiou sú najčastejšie postihnutí adolescenti (menej často aj malé deti) s psychickými problémami. V Nemecku sa asi 25 percent adolescentov sebapoškodí raz za život; celosvetovo je asi 19 percent dospievajúcej populácie postihnutých sebapoškodzujúcim správaním.
Zvýšené riziko sebapoškodzujúceho správania majú najmä dievčatá a mladé ženy vo veku od 15 do XNUMX rokov. Čiastočne je to spôsobené tým, že dievčatá majú tendenciu častejšie smerovať negatívne pocity dovnútra, proti sebe. Častejšie ich postihuje aj depresia a úzkosť, čo zvyšuje riziko sebapoškodzujúcich činov.
Ako sa prejavuje sebapoškodzujúce správanie?
Sebapoškodzujúce správanie a súvisiace symptómy sa prejavujú mnohými spôsobmi. Najbežnejším typom je však „škrabanie“ alebo „rezanie“. Ide o opakované rezanie vlastného tela ostrými predmetmi, ako sú žiletky, nože, ihly či rozbité sklo.
Existuje však mnoho ďalších typov sebapoškodzovania, ako je napríklad uhasenie horiacich cigariet na ruke, dotýkanie sa horúcej dosky sporáka alebo odrezanie určitých častí tela. Nie je nezvyčajné, že postihnutí používajú viaceré metódy sebapoškodzovania, ktoré sa časom menia.
Medzi ne patria:
- škrabanie sa boľavé alebo krvavé
- @ poškriabaniu alebo porezaniu ostrými predmetmi
- udierať alebo narážať do tvrdých predmetov
- štípanie sa
- uhryznúť sa
- spáliť sa
- spáliť sa (napr. kyselinami)
- vytrhávanie vlasov
- nadmerné obhrýzanie nechtov
- uškrtenie určitých častí tela
- Pokusy zlomiť kosti
- Úmyselné požitie škodlivých látok (napr. pokazené potraviny alebo čistiace prostriedky)
Najčastejšie poranené oblasti tela sú:
- Predlaktia
- zápästia
- Ramená
- stehná
Menej často sú poranené hrudník, brucho, tvár alebo oblasť genitálií. Okrem toho sú poranenia zvyčajne rovnakej hĺbky, zoskupené, v paralelných radoch alebo symetricky viditeľné na povrchu kože (aj vo forme písmen alebo slov). Nie je nezvyčajné, že výsledkom týchto rán sú jazvy, ktoré sa nazývajú jazvy po sebapoškodení alebo jazvy po SVV.
Ľudia s SVV majú často poruchy spánku. Sťahujú sa a zanedbávajú kontakt s priateľmi a tiež koníčky, ktorým sa venovali. Často sa postihnutí snažia z hanby skryť svoje rany a zranenia na tele.
- Časté zamykanie v izbe alebo kúpeľni
- Zanedbávanie vlastných záujmov (napr. stretávanie sa s priateľmi)
- Skladovanie žiletiek, nožov alebo iných ostrých predmetov
- Rezy na tele (zvyčajne na predlaktí)
- Popáleniny alebo stehy (napr. od ihiel)
- Modriny na tele
- Odreniny (najmä na kolenách alebo lakťoch)
Ako stanoví lekár diagnózu?
Sebapoškodzujúce správanie je symptóm, ktorý sa môže vyskytnúť v súvislosti s rôznymi psychickými poruchami, ale aj nezávisle od nich. Pri podozrení na sebapoškodzujúce správanie je prvým kontaktom všeobecný lekár. V prípade potreby odošle pacienta k špecialistovi.
Odborník v odbore psychiatria alebo detská a dorastová psychiatria posúdi, či správanie má základ v duševnom ochorení.
Lekár následne vyšetrí poranené časti tela a hľadá prípadné abnormality (napr. sú rany rovnako hlboké, zoskupené, v paralelných radoch alebo sú symetricky viditeľné na povrchu kože?).
Ak máte podozrenie, že sa priateľ alebo milovaná osoba poškodzuje, obráťte sa na svojho lekára primárnej starostlivosti, odborníka na duševné zdravie alebo psychoterapeuta.
Čo sa dá robiť s autoagresiou?
Liečba rán
Po prvé, lekár ošetruje rany osoby. Rezná alebo popálená rana si vždy vyžaduje okamžité lekárske ošetrenie. Tu je riziko infekcie rany veľmi vysoké. Lekár čistí a ošetruje aj povrchové poranenia (napr. dezinfekciou rany, priložením obväzu na ranu).
Ak ste sami postihnutí, nebojte sa ísť s ranami k lekárovi, aby sa o ne postaral a nenakazili sa.
Psychosociálna liečba
Napríklad kognitívno-behaviorálna terapia sa ukázala ako obzvlášť účinná. Ľudia s autoagresiou sa tu učia nové stratégie zvládania, aby mohli lepšie reagovať na stresové situácie a ovládať svoje emócie. Postihnutí sa učia analyzovať možné spúšťače sebapoškodzujúceho správania, aby ich včas rozpoznali a reagovali na ne.
Relaxačné techniky ako joga, dychové cvičenia alebo progresívna svalová relaxácia pomáhajú postihnutým v terapii zmierniť tlak.
Ak je sebapoškodzujúce správanie založené na závažnom duševnom ochorení (napr. depresia, hraničná porucha osobnosti), lekár môže okrem psychoterapie predpísať aj psychofarmaká. Najmä v prípade dospievajúcich by sa do liečby mali zapojiť rodičia a iní opatrovatelia. Ak používajú aj opatrenia behaviorálnej terapie, zvyčajne to výrazne prispieva k úspešnej liečbe.
Odstránenie jaziev
V závislosti od toho, aká hlboká alebo veľká je rana, zostávajú jazvy, ktoré sú viac či menej viditeľné. Tie postihnutému znovu a znovu pripomínajú jeho niekdajšie správanie, za ktoré sa často hanbí. Z tohto dôvodu mnohým postihnutým lekár odstráni jazvy.
Na tento účel možno použiť rôzne metódy, ako je dermabrázia (obrúsenie vrchnej vrstvy kože), mikroihlovanie (ľahké vpichy ihlou do vrchnej vrstvy kože), sériová excízia (postupná chirurgická redukcia jazvy) alebo laserové ošetrenie.
Znížiť viditeľnosť jaziev do určitej miery pomáhajú aj špeciálne masti na jazvy alebo krémy z lekárne. Jazvy však väčšinou pri všetkých týchto metódach nezmiznú úplne.
Účinok týchto domácich prostriedkov na jazvy nie je dostatočne vedecky dokázaný.
Čo možno urobiť, aby sa zabránilo vzniku jaziev?
Ako účinné opatrenie sa popri rozsiahlej edukácii postihnutého a jeho rodičov osvedčilo nácvik zručností“: Postihnutý tu nacvičuje stratégie, ktorými nahrádza sebapoškodzujúce správanie, napr. zmyslové podnety ako prikladanie kociek ľadu do krku alebo na zápästia, hryzenie čili papričiek, miesenie ježkovej gule, pitie čistej citrónovej šťavy, udieranie do postele či vankúša, studená sprcha a pod.
Tu príde vhod aj rozptýlenie intenzívnym sústredením na fyzické alebo duševné aktivity (napr. hranie futbalu, beh, písanie denníka alebo lúštenie krížoviek).
Čo môžu robiť príbuzní?
Sebapoškodzujúce správanie je určite potrebné považovať za núdzový signál a malo by sa brať vážne. Pre rodičov a príbuzných je však často ťažké rozpoznať známky sebapoškodzujúceho správania. Adolescenti sa za svoje správanie často hanbia a pomoc aktívne nevyhľadávajú.
Pre priateľov a súrodencov postihnutých teda platí: Pri prvých príznakoch príliš dlho neotáľajte, ale určite sa o tom porozprávajte s rodičmi alebo inou dôveryhodnou dospelou osobou.
Tipy pre rodičov a opatrovateľov
- Riešte problém pokojne a otvorene.
- Nekritizujte ani neposudzujte správanie.
- Pomôžte postihnutému dieťaťu alebo dospievajúcemu pochopiť, čo spúšťa správanie iných (napr. obavy, strach atď.).
- Berte pocity dieťaťa alebo dospievajúceho vážne.
- Netlačte na dieťa, ak o tom nechce hovoriť.
- Pomôžte dieťaťu, aby samo rozpoznalo problém.
- Netrávte príliš dlho snahou vyriešiť problém sami; čo najskôr vyhľadajte odbornú pomoc.
