Stručný prehľad
- Príčiny a rizikové faktory: génové defekty, účinky na dieťa počas tehotenstva alebo pôrodu, ušné infekcie, niektoré lieky
- Príznaky: Nereagovanie na zvuky, u detí nedostatočný rozvoj reči.
- Diagnostika: ušné zrkadlenie, Weberov a Rinneho test, audiometria zvukového prahu, audiometria reči, audiometria mozgového kmeňa atď.
- Liečba: pomôcky ako načúvacie prístroje pre stratu sluchu, protéza vnútorného ucha (kochleárny implantát) pre hluchotu
- Priebeh a prognóza: hluchotu nemožno zvrátiť; následné poškodenie hluchoty môže byť zvládnuté liečbou
- Prevencia: vyhýbanie sa alkoholu, nikotínu, drogám a liekom počas tehotenstva znižuje riziko hluchoty u dieťaťa
Čo je hluchota?
Nepočujúci nemusia byť nevyhnutne aj nemí. Sú však hluchonemí ľudia rovnako ako ľudia hluchí a slepí. S nimi je komunikácia výrazne obmedzená.
Anatómia a fyziológia ucha
Ucho možno rozdeliť do troch častí: Vonkajšie ucho, stredné ucho a vnútorné ucho.
Vonkajšie ucho pozostáva z ušnice a vonkajšieho zvukovodu, cez ktorý sa zvukové vlny dostávajú do stredného ucha (vedenie vzduchu).
Prechod do stredného ucha tvorí bubienok, ktorý je priamo spojený s takzvaným malleusom. Kladivo spolu s ďalšími dvoma drobnými kosťami, incus (nákova) a stapes (strmeň), tvoria takzvané sluchové kostičky. Vedú zvuk z bubienka cez stredné ucho do vnútorného ucha, kde sa nachádza sluchové vnímanie.
Zvuk sa registruje v slimáku, prenáša sa do mozgu cez sluchový nerv a tam sa spracováva. Každá fáza vnímania a spracovania sluchu je náchylná na rušenie, ktoré v závažných prípadoch vedie k hluchote.
Sluchovo postihnutý alebo nepočujúci?
Strata sluchu je definovaná ako zhoršené sluchové vnímanie, zatiaľ čo hluchota je definovaná ako úplná strata sluchového vnímania. Rozlíšenie sa dá objektívne určiť sluchovým testom, ktorý sa nazýva tónová prahová audiometria: Tá určuje poruchu sluchu v takzvanej hlavnej rečovej oblasti. Hlavný rozsah reči je frekvenčný rozsah, v ktorom sa vyskytuje väčšina ľudskej reči. Strata sluchu 100 decibelov alebo viac v hlavnom rozsahu reči spĺňa definíciu hluchoty.
Aké sú príčiny hluchoty?
Porucha vedenia zvuku je, keď zvuk prichádzajúci cez vonkajší zvukovod nie je normálne prenášaný cez stredné ucho do vnútorného ucha. Príčinou je zvyčajne poškodenie zvukovodu v strednom uchu. Takáto porucha je u niektorých ľudí vrodená; u iných sa vyvíja počas života.
Hoci je porucha vedenia zvuku možnou príčinou straty sluchu, nemôže byť jedinou príčinou hluchoty. Zvuk je totiž možné vnímať aj bez toho, aby bol prenášaný vzduchom (vzduchové vedenie), keďže jeho malá časť sa cez kosti lebky dostáva aj do vnútorného ucha (kostné vedenie).
Psychogénna porucha sluchu: V zriedkavých prípadoch vedú psychiatrické poruchy k hluchote. Psychický stres u niektorých ľudí narúša sluch – dokonca aj bez zistiteľného poškodenia uší. Objektívnymi vyšetreniami sluchu možno posúdiť, či sa do mozgu pacienta stále dostávajú akustické signály alebo nie.
Vrodená hluchota
Existujú geneticky podmienené poruchy sluchu. Jedným z náznakov je častý výskyt hluchoty v rodine. Spúšťačmi genetickej hluchoty sú malformácie vnútorného ucha alebo mozgu.
Okrem toho existuje riziko, že infekcie matky počas tehotenstva, napríklad ružienkou, narušia normálny vývoj sluchu u nenarodeného dieťaťa, a tým povedú k zhoršenému vnímaniu sluchu až k hluchote.
Nedostatok kyslíka a krvácanie do mozgu počas pôrodu tiež spôsobujú u niektorých detí hluchotu. Napríklad predčasne narodené deti, ktoré často krátko po narodení trpia nedostatkom kyslíka v dôsledku nedostatočnej zrelosti pľúc, majú zvýšené riziko straty sluchu.
Štúdie ukázali, že vývojové oneskorenie dozrievania sluchovej dráhy môže tiež viesť k strate sluchu. V tomto prípade sa sluch často zlepší počas prvého roku života. Niekedy však hlboká strata sluchu alebo hluchota pretrváva.
Získaná hluchota
Najčastejšou príčinou získanej hluchoty je dlhotrvajúca infekcia ucha. V závažných prípadoch to poškodzuje stredné ucho (vodivosť zvuku) aj vnútorné ucho (vnem zvuku). Infekcie mozgových blán (meningitída) alebo mozgu (encefalitída) tiež niekedy vedú k hluchote.
Ďalšími príčinami získanej hluchoty sú nádory, poškodenie hlukom, poruchy krvného obehu, strata sluchu alebo chronické ochorenia ucha, ako je otoskleróza. Zriedkavejšie vedú k hluchote aj priemyselné znečisťujúce látky (napríklad oxid uhoľnatý) a zranenia.
Ako sa prejavuje hluchota?
Rozlišuje sa jednostranná a obojstranná hluchota. Niektorí ľudia sú hluchí od narodenia. V iných prípadoch sa hluchota vyvíja postupne alebo vzniká náhle, napríklad v dôsledku úrazu.
Jednostranná hluchota
Pri jednostrannej hluchote nie je sluch úplne poškodený, ale väčšinou býva výrazne narušený. Iní ľudia si často všimnú, že postihnutá osoba reaguje oneskorene alebo vôbec nereaguje na zvuky, ako je náhla hlasná rana.
Obojstranná hluchota
Pri obojstrannej hluchote sa sluch úplne stratí, a preto nie je možná komunikácia prostredníctvom akustickej výmeny informácií, ako je reč. Z tohto dôvodu je vývoj reči u nepočujúcich detí vážne narušený, najmä ak hluchota existuje už od narodenia. Podozrenie na obojstrannú hluchotu u malých detí vzniká vtedy, keď evidentne nereagujú na zvuky.
V dôsledku úzkeho spojenia zmyslov pre rovnováhu a sluch sa pri hluchote vyskytujú aj záchvaty závratov a nevoľnosti.
Ako sa diagnostikuje hluchota?
Špecialista na ušné, nosné a krčné (ORL) je tou správnou osobou na diagnostiku hluchoty. Pri pohovore na odber anamnézy (anamnézy) sa lekár spýta predovšetkým na dôvod podozrenia na hluchotu, rizikové faktory porúch sluchu a predchádzajúce abnormality.
- Dieťa často nereaguje, keď sa s ním hovorí alebo volá.
- Pokyny nie sú dodržané správne.
- Často nasleduje „Ako?“ alebo čo?".
- Vývoj jazyka nie je primeraný veku.
- Zrozumiteľnosť reči sťažuje slabá artikulácia.
- Pri sledovaní televízie alebo počúvaní hudby nastavuje dieťa obzvlášť vysokú úroveň hlasitosti.
Tieto indikácie možno aplikovať aj na postihnutých dospelých, hoci artikulácia je relatívne normálna u dospelých, ktorí od detstva nepočujú.
Po anamnéze nasledujú rôzne vyšetrenia a testy na objasnenie podozrenia na hluchotu. Rôzne testy sluchu však zvyčajne umožňujú len kombinované vyjadrenie o schopnosti sluchu. Podrobné vyšetrenie sluchu a porozumenia reči slúži aj na zistenie miery poruchy sluchu alebo u dospelých zníženia schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť.
Otoskopia (ušné vyšetrenie)
Weberov a Rinnov test
Weber a Rinne testy poskytujú dôležité informácie o type a mieste poruchy sluchu. Lekár rozvibruje ladičku a pridrží koniec ladičky na rôznych miestach okolo hlavy:
Pri Weberovom teste lekár umiestni ladičku do stredu pacientovej hlavy a spýta sa, či pacient počuje zvuk na jedno ucho lepšie ako na druhé. Normálne je sluch v oboch ušiach rovnaký. Ak však pacient počuje zvuk na jednej strane hlasnejšie (lateralizácia), svedčí to buď o poruche vedenia alebo vnímania zvuku.
Ak pacient počuje zvuk v postihnutom uchu hlasnejšie, svedčí to o poruche vedenia zvuku. Ak naopak pacient počuje zvuk hlasnejšie na zdravej strane, svedčí to o poruche vnímania zvuku v chorom uchu.
Sluchové testy: Subjektívne metódy
Subjektívne metódy posluchového testu si vyžadujú spoluprácu pacienta. Týmto spôsobom je možné skontrolovať celú dráhu procesu sluchu.
Zvuková prahová audiometria
Klasické vyšetrenie sluchu lekári nazývajú audiometria. Pri tónovej prahovej audiometrii sa na určenie prahu sluchu závislého od frekvencie používa počuteľnosť zvukov cez slúchadlá alebo slúchadlá na kostné vedenie. Prah sluchu sa vyjadruje v decibeloch. Označuje spodnú hranicu hlasitosti, od ktorej môžu pacienti zvuk práve vnímať.
Audiometria reči
Doplnkom k tónovej prahovej audiometrii je rečová audiometria. Namiesto tónov sa pacientom prehrávajú slová alebo zvuky, ktoré ich musia rozpoznať a zopakovať. Týmto spôsobom sa testuje aj porozumenie reči. To je dôležité najmä pre každodenný život a pomáha to napríklad aj správnemu nastaveniu načúvacích prístrojov.
Ostatné vyšetrenia
Najmä u detí sa okrem audiometrie používajú na kontrolu sluchovej schopnosti aj iné vyšetrenia sluchu. Ak je nosenie slúchadiel odmietnuté alebo nie je možné, použijú sa reproduktory. Hoci tento postup neumožňuje bočné oddelené vyšetrenie uší, stále poskytuje indikácie sluchovej schopnosti. Medzi ďalšie špecializované postupy pre tieto prípady patrí behaviorálna audiometria, reflexná audiometria, vizuálne kondicionovanie a audiometria podmienenej hry.
Okrem toho testy ako Short Increment Sensitivity Index (SISI) alebo Fowlerov test poskytujú vodítka, či príčinu straty sluchu/hluchoty treba hľadať v zvukovej registrácii v kochlei alebo v priľahlých nervových dráhach (sluchové chodník).
Sluchové testy: objektívne metódy
tympanometriou
Tympanometria (impedančná audiometria) je veľmi dôležité vyšetrenie, ktoré sa používa u každého dieťaťa s podozrením na poruchu sluchu: zvukové vlny vstupujúce do ucha sa dostávajú do bubienka (tympanum) vonkajším zvukovodom. Tympanón je tenká koža, ktorá sa pohybuje zvukovými vlnami. Tento pohyb spúšťa pohyb po prúde sluchových kostičiek, čím sa spúšťa kaskáda vnímania zvuku.
Pri tympanometrii lekár vloží do ucha sondu a vzduchotesne ju utesní. Sonda vydáva zvuk a nepretržite meria odpor ušného bubienka a tým aj výstupných sluchových kostičiek. To poskytuje informácie o funkčnosti stredného ucha.
Meranie stapediusového reflexu
Skríning novorodencov
Od roku 2009 sú všetci novorodenci vyšetrovaní na hluchotu. Cieľom je odhaliť poruchy sluchu v ranom štádiu do tretieho mesiaca života a začať terapiu do šiesteho mesiaca života. Pri tomto novorodeneckom skríningu sa používajú aj nasledujúce dve metódy.
Jedným je meranie takzvaných otoakustických emisií, bezbolestný postup na testovanie funkcie slimáka. Emisie sú veľmi tiché ozveny vychádzajúce z vnútorného ucha. Vonkajšie vlasové bunky vo vnútornom uchu vyžarujú túto ozvenu ako odpoveď na prichádzajúcu zvukovú vlnu.
Na tento účel sú pacientovi nasadené slúchadlá, ktoré vydávajú tón. Elektródy pripojené k pokožke hlavy potom merajú tvar elektrických vzruchov a čas medzi tónom a elektrickou odozvou v nervoch a mozgu.
Ďalšie vyšetrenia pri hluchote
Najmä v prípadoch náhlej hluchoty lekár hľadá konkrétne príčiny, ako je cudzí predmet blokujúci zvukovod, ťažké infekcie a užívanie niektorých liekov.
Zobrazovacie techniky sa používajú, ak pacient dostane kochleárny implantát alebo ak je podozrenie na rakovinu alebo malformáciu ako príčinu hluchoty. Na získanie detailných snímok mozgu alebo ucha sa používa magnetická rezonancia (MRI) alebo počítačová tomografia (CT).
V prípade hluchoty môžu byť potrebné ďalšie vyšetrenia, napríklad vyšetrenie u oftalmológa alebo neurológa. V určitých prípadoch, najmä v prípade genetických príčin alebo rodinnej hluchoty, sa vykonáva humánne genetické poradenstvo. Ľudskí genetici sú špecialisti na analýzu genetických informácií a chorôb.
Ako sa lieči hluchota?
Vo väčšine prípadov sa hluchota nedá zvrátiť. Existuje však mnoho spôsobov, ako premostiť zlyhávajúce oblasti komplikovaného sluchového aparátu a týmto spôsobom sluch napokon umožniť.
Typ liečby závisí od toho, či ide o úplnú hluchotu alebo nejaké zvyšky sluchu. V druhom prípade je možné použiť načúvacie prístroje.
Ako postupuje hluchota?
V závislosti od príčiny poruchy sluchu zostáva buď rovnaká závažnosť, alebo sa závažnosť časom zvyšuje. Strata sluchu sa niekedy časom rozvinie do hluchoty. Je preto dôležité rozpoznať a liečiť takéto progresívne zhoršovanie sluchu v ranom štádiu.
Existujúcu hluchotu spravidla nemožno zvrátiť. Moderné postupy, ako je protéza vnútorného ucha, však pomáhajú odvrátiť následné škody spôsobené hluchotou. Medzi tieto následné poškodenia hluchoty patrí rozvoj narušeného porozumenia reči, ako aj vývinové poruchy v emocionálnej a psychosociálnej oblasti.
Dá sa hluchote zabrániť?
Dospelým sa odporúča, aby sa o svoj sluch starali, napríklad vyhýbaním sa extrémnemu hluku a užívaním liekov, ktoré poškodzujú sluch.
